Na stope veľkého elanda v Namíbii

Eland - Antilopa losia je najväčším žijúcim druhom antilopy na svete. Trofojové samce dosahujú váhu 750–1 000 kg, dĺžku 240–345 cm a výšku 150–183 cm.  Samice sú podstatne menšieho vzrastu. Obe pohlavia majú rovné rohy so špirálovito stočeným reliéfom s dĺžkou až 115 cm u samcov. Samčie rohy sú podstatne silnejšie, zatiaľ čo samičie sú tenšie. Sfarbenie srsti je svetlo hnedé s modrošedým nádychom, na oboch stranách trupu môžu mať antilopy 9–14 svetlých pruhov. Výrazným znakom hlavne u samcov je veľký krčný lalok. Vyskytujú sa v savanách, na trávnatých pláňach a v polo-púštnych oblastiach južnej Afriky. Patria medzi najpomalšie druhy antilop, aj napriek tomu však dokážu počas úniku pred predátormi preskočiť prekážku s výškou 2,5 metra. Aj napriek svojej veľkosti sa stávajú potravou levov, leopardov, hyen a psov hyenových. Priemerne sa antilopy losí dožívajú 15–20 rokov. Stáda sa delí podľa pohlavia na samčie a samičie. Samičie sú väčšie a obývajú aj rozsiahlejšie územia (až 422 km2) a sú vždy vedené starou samicou. V období sucha vytvára najpočetnejšie stáda dohromady s ďalšími druhmi antilop a zebrami.  Elandy sú bylinožravce, živia sa prevažne trávami, konármi, listami, rôznymi semenami, strukmi a hľuzami. Medzi ich obľúbenú potravu patrí hviezdnica levanduľová (Grewia occidentalis). Rýchlo však prispôsobujú svoje stravovacie návyky sezónnym zmenám. Obdobie sucha dokážu prežiť na chudobnej potrave. Pri vysokých denných teplotách sa pasú počas noci a deň prespia v tieni. Za zdrojom vody môžu putovať aj na veľké vzdialenosti a vedia s vodou výborne hospodáriť. Ako jedny z mála antilop nevyužívajú zaplavené pláne s dostatkom potravy, pretože sú veľmi veľké a ťažké a zaborili by sa do bahna. Radšej zostávajú v buši, kde sú pre nich lepšie podmienky. Vzhľadom na ich pomalosť im vyhovuje schovávať sa v kroví. Elandy sa rozmnožujú počas obdobia dažďov, kedy samce sledujú samice a ochutnávaním moču zisťujú, či sú už v ruji. Počas ruje dochádza k súbojom, pri ktorých sa samci pretláčajú svojimi rohmi. Dominantný samec sa tak nakoniec môže páriť s niekoľkými samicami. Gravidita u antilop trvá deväť mesiacov a rodí sa obvykle jedno mláďa.

 

“Roland Ward’s Record of Big Game” uvádza nasilnejšiu ulovenú trofej Elanda na úrovni 46-1/2 palca (116,25 cm) a obvodom 12-1/4 palca (30,5 cm), pričom hranica na zaradenie do tejto prestížnej “siene slávy” trofejí elanda je na úrovni 35 palcov tj 87,5 cm.  Na lov trofejového elanda musí lovec resp. doprovod veľmi dobre poznať jeho zvyky. Dobrí stopári sú nevyhnutnosťou, ale mali by ste byť v dostatočne dobrej kondícii, aby ste ich mohli nasledovať 10-15 km pri chôdzi v sypkom piesku, prekonávajúc aj nemalé výškové rozdiely.  Pomôckou pri stopovaní je čerstvosť trusu a hlavne otlačok ratice, kedy staré - na lov želané kusy majú predný odtlačok hranatý a nie oválny ako ich mladší nasledovníci. Keď staré trofejové samce kráčajú, ich predné nohy vydávajú zreteľný cvakavý zvuk. Zvuk vytvára samotná ratica, ktorá sa pod váhou zvieraťa roztiahne a pri prešlapnutí spojí. Ak počujete tento zvuk, budete do 25-30 m od samca. Čím hlasnejší zvuk, tým väčšie zviera. Občas je počuť až na vzdialenosť 100 metrov. Najlepší čas na lov sú skoré rána. Elandy sa pasú neskoro v noci, z teplejších údolí sa sťahujú až vtedy, keď slnko začne ohrievať vyššie položené miesta. Približne hodinu pred poludním začnú počas horúceho popoludnia hľadať chladné miesto, kde sa uložia. Ak nájdete čerstvú stopu býka skoro ráno, vaša šanca ho vystopovať je celkom vysoká.

 

A presne tak to bolo aj pri mojom love na elanda, ale nešlo to tak hladko ako by som si predstavoval. Začali sme skoro ráno, v zimnej bunde , s čapicou na hlave a rukavicami, ale aj také sú zimné júlové rána v afrike. Áno zimné, Namíbia je na južnej pologuli a tak naše letné mesiace sú ich zimné a tak nie sú v tejto oblasti výnimočné ani prízemné mrazy. Chlad znásobuje pobyt v exteriéri na aute, napokon sedieť na prednom ráme Land Cruiseru je ten najefektívnejší spôsob ako nájsť čerstvé stopy. Z času na čas sa auto na pokyn stopára zastaví, aby sme sa presvedčili o kvalite samotného odtlačky v piesku. Keď sa tento proces zopakoval už niekoľký krát, väčšina posádky bola v košeliach či v krátkom tričku a čiapku vystriedal klobúk či šiltovka a na tvárach pribudli slnečné okuliare. Z pár stupňov nad nulovou sa rýchlo dostávame na príjemné teploty. Zoskakujeme z auta a prezeráme opäť sľubne vyzerajúce stopy. Toto sú tie naše, čerstvé a hranaté. V skorých doobedných hodinách nachádzame odtlačky ratíc štyroch dospelých samcov elanda. Vymenili sme si pohľady, pár slov so šoférom, aby bol na vysielačke a v štvor-člennom zložení Peter, Joseph, Rohan a ja sa vydávame na lov najväčšej antilopy na svete. Čerstvosť stôp je vysoká a tak sme sa snažili dorozumievať šeptom a našlapovať veľmi opatrne. V samotnom opojení lovu sme pozabudli si pribaliť dôležité veci, ale aj prasaťu sa o kukurici sníva až keď je hladné, ale o tom potom. Mojim technickými spoločníkmi pri stopovaní boli na ramene položená a pravou rukou pridržiavaná jednoranová guľovnica zn. Krieghoff v kalibri .30R Blaser (7,62 x 68 R) a pozorovací ďalekohľad s diaľkomerom v popruhu na hrudníku. Z nohy na nohu prechádzame africkou bušou a stopy našich elandov sa kľukatia medzi pichľavé kríky. Niekedy máme pocit, že sa s nami hrajú. Prítomnosť čerstvého a veľkého trusu nás len utvrdila, že sme na správnej ceste. Ceste, ktorá už trvá od zoskočenia z auta 2 hodiny a teplota medzičasom prekročila 20 stupňov a slnko sa dostávalo na denný vrchol svojej sínusoidy. Letným pohľadom kontrolujem náramkové hodinky, ktoré ukazujú  bezmála 7 km, v tom sa stopár zastavil.

 

Svorne sme sa v zástupe učupili približne 200m od hustého porastu, kam evidentne viedli naše resp. stopy elandov. Tušenie bolo správne, stopovaná zver našla svoje útočisko pred slnkom v tieni hustých stromov a kríkov. Našou výhodu sa stalo opadané lístie a tak sme mohli z relatívne bezpečnej vzdialenosti rozpoznávať čriedu našich samcov užívajúcich si siestu. „Áno, je tam, veľký hrvoľ, skoro čierny krk a hrubé rohy. Nevidieť dĺžku, ale vsadím moje deravé topánky, že to je kapitálny samec.“ - táto informácia od Rohana znela v mojich ušiach ako keby strýko Držgroš našiel zlatú baňu, len mne sa namiesto dolárov v očiach ligoce eland. Pohľadom na hodinky badám zvýšený tep, ktorý sa snažím kontrolovať pravidelných dýchaním. Dýchaním pri ktorom zisťujem, že čas, kilometre a všade prítomný africký prach si pýtajú vodu, ale na to teraz nie je čas. Po dynamickej porade vieme, ze sa sa musíme priblížiť, aby sme sa dostali do lepšej streleckej pozície a uistili sa, že v stáde nie je ešte väčší kus, napokon, cez husté kríky sa veľmi ťažko číta a ešte ťažšie striela. Ďalej postupujeme len vo dvojici, s Rohanom v predklone napredujeme priamo, ale opatrne, mierny vánok v tvári nám praje. Táto etapa približovania sa a kontrolovania ďalekohľadom trvala do 10 min, pocitovo však minimálne hodinu a psychicky rok. Dostávame sa do želanej vzdialenosti 70 m od najbližšie ležiaceho samca, kedy nachádzame čupiac tunel, relatívne čistý priestor na výstrel. Rohan po krátkom opoznaní dáva pokyn rozložením streleckej palice, že ten najbližší je ten náš. Ten náš má však rovnaký tunel ako my, spozoroval nás a paralelne s nami vstáva. „Nemáš čas, strielaj!“ - zaznel pokyn.  Zarazil som jednoranovku do palice simultánnym potiahnutím kohútika v pred a v tom vidím nič iné len kríky a mlhavý obrys elanda. Pýcha predchádza pád, to že je tunel po čupiačky, neznamená, že bude po stojačky. Zviera spravilo osudový krok vpred a odkrylo prednú časť tela. Zaznel výstrel, využil som túto chvíľu a potiahol spúšť. Úprimne som nevidel samotnu trofej ani raz, spoliehal som sa na bohaté skúsenosti doprovodu. Bez pochýb projektil našiel svoj cieľ, čo sme si skontrolovali aj na zábere, ktorý vyhotovil čupiaci Peter na diaľku za nami. Áno, dostal to, prudký výskok a značenie rany rozplynuli naše pochybnosti a tak sa už opäť všetci presúvame na nástrel. Farby nikde v širokom rádiuse v smere úniku, jediným signifikantom je stopa a znak, že nedostupuje na ľavý beh. Pravdupovediac, tu moje chápanie a skúsenosti končia. Bez miestneho stopára, ktorý presne vie kam zviera išlo, by som bol stratený. Je úchvatné pozorovať jeho prácu ako na základe odvaleného kameňa, tlaku stopy v piesku či olamaných halúzok vie, že to je postrelený kus. V diaľke vidíme elandy a prítomnosť toho nášho v stáde neveští nič dobré. „Neodpojil sa, potiahnu ho.“ - utrúsil Joseph a pokračoval v smere stôp, my za ním. V stopách pokračujeme hodnú chvíľu, poháňa nás adrenalín rovnako ako zviera a nás k tomu aj poľovnícka povinnosť ukončiť trápenie postreleného zvieraťa. Kladnou stránkou je, že sporadicky, ale iste nachádzame farbu. Denná teplota kulminuje na úrovni 28 stupňov a vyprahnutosť v ústach pripomína to, čo sme na začiatku zabudli, vodu. Hodnota peňazí sa znižuje, za fľašu vody ste ochotný dať 20 EUR a za chladené pivo aj 50 EUR, čo sa každým kilometrom násobí. „Ako chutí ten ich radler, tak fajne citrónovo?“ - zaznelo spoza môjho chrbta čírou slovenčinou. Peter humorom jemu vlastným a úškrnom na perách odľahčuje situáciu. „Skús to ešte raz a vyfasuješ pažbou.“ - znela moja zo žartu myslená vendeta.  Stopy smerujú do oblasti, ktorá križuje cestu a tak vysielačkou dávame pokyn šoférovi, aby sa dostavil na určité miesto. Fatamorgána či auto? V diaľke vidím šoféra Leroya s chladničkou a na hodinkách dvonásobné čisla ako naposledy. V rýchlosti dopĺňame tekutiny a späť na stopu elanda, ktorý sa medzičasom odpojil od stáda, čo nás v boji s dennou hodinou tešilo rovnako ako voda a Petrov radler. Eland je stále pred namí, maximálne do 200 m, ale pre hustú buš ho len počuť než vidieť. Zrýchlujeme s pribúdajúcim časom tempo. Farbenie je stále výraznejšie. S puškou v ruke sa v dynamickej chôdzi vyhýbam ostňom, kedy sa  náhle v relatívne otvorenom priestranstve ukázal náš eland. Neváhajúc ani sekundu som z voľnej ruky vystrelil na odvrátenú časť tela, kedy nikto z nás netušil, či to bol zásah, alebo len výstrel do tmy. Slnko už zapadalo, musíme ho dostať dnes! bolo jednotné moto bez akejkoľvek komunikácie a tak sme behom začali zviera prenasledovať. Žiaľ, eland ako a slnko za obzorom boli opačného názoru. Posledné miesto sme označili servítkou a vyčerpaní sme si posadali vedľa seba so zvesenými hlavami do piesku ako vrabce na drôte a čakali na auto. Toto sú tie chvíle, keď rekapitulujete, čo ste spravili zle, čo ste mohli spraviť lepšie. V nohách bezmála 22 kilomentrov v náročnom teréne, náročný deň ako fyzicky tak aj psychicky. „Hlavy hore, skoro ráno pokračujeme na tomto mieste, dostaneme ho.“ - vyšlo povzbudzujúco z Rohanových úst.  Zaspávanie bolo ťažké …

 

Za svitania sme sa už však bez Petra, ktorý doprevádzal zvyšok skupiny do Národného parku Etosha dostavili na označené miesto. V rýchlom tempe po farbe sa dostávame na miesto, kde eland strávil noc, cca 800 m od miesta, kde sme ho večer prestali stopovať. Kaluž nezaschnutej krvi na ležovisku napovedá, že nebude ďaleko. Konsternovaní možnou blízkosťou elanda sa obhliadame kam smeroval a v diaľke počujeme jasný klepot jeho ratíc. Spoločným ukázaním smeru sa sa po krátkej dohľadávke dostávame na dostrel. Presne mierenou ranou na krk eland padá. Netešil som sa v prvej chvíli ani tak z trofeje, ktorú som stale poriadne nevidel, ale zo skutočnosti, že zviera sa ďalej netrápilo. Spontánne po dopadu tela na zem príjmám, ale aj rozdávam vrúcne gratulácie a poďakovania v podobe objatí či ťapnutím dlaní. Dostávame sa k zvieraťu, poklaknutím a potlapkaním tváre sa mu ospravedlňujem za utrpenie a zároveň ďakujem všetkým zainteresovaným ako aj patrónke lovu Diane. Samozrejme nás a hlavne mňa zaujíma umiestnenie striel a tak elanda polohovaním na fotografiu kontrolujeme. Prvá rana prešla ľavou lopatkou, zasiahla pľúca a zostala v tele. Drúhá rana, o ktorej som nebol presvedčený, či zasiahla cieľ, vstúpila do tela na mäkko krížom cez vitálne orgány a zostala pod kožou. Neuveriteľne húževnaté a vitálne zviera, napokon ako všetká africká zver, ktorá za potravou a vodu musí prekonať dlhé kilometre a nejednu prekážku v podobe terénu či predátorov. V miestnom jazyku badám temperamentnú komunikácie Rohana a Josepha nad samotnou trofejou, kedy sa stavili, či budú mať rohy viac ako 36 inch. t.j. 90 cm na dĺžku. To sa však dozvieme, až keď prídeme späť na farmu „Budeme ho musieť pre neprístupný terén rozobrať na mieste a zniesť k autu. Idem pre zvyšok tímu.“ - oznamuje mi Rohan a ja viem, že využijem čas osamote s mojim elandom. Po asi dvoch hodinách prichádzajú na miesto pracovníci, aby pripravili opatrne trofej na preparáciu a komplet všetko mäso na znesenie k autám, ktorými sa dostali nie bližšie ako kilometer. Organizovaná práca, profesionalita a pracovitosť miestnych pripomínala mravenisko a tak sme do dvoch hodín mali približne 800 kg vážiaceho elanda naloženého v aute na ceste na farmu. Klobúk dole! Po návrate na ubytovanie som si doprial relax pri bazéne a túžobne očakával, kedy sa vráti zvyšok výpravy z Etoshe, kam som pre dohľadávku nemohol ísť. Gratulácie mali pre mňa o to väčší význam, že mali podobu objatia mojho syna, bozku manželky a pevného stisku ruky môjho otca. Zabudol som sa zmieniť, že tento lovecký výlet bol rodinný? Ospravedlňujem sa! Afrika je ideálnym miestom pre rodinu a najbližších priateľov. Zvyšok dňa sme ukončili v svornej debate pri ohni výmenou nielen mojich loveckých zážitkov. Rozpravu okorenila aj skutočnosť, že trofej elanda dosiahla hodnotu 37,5 inch. t.j. 94 cm a tak má právo byť zapísaná už do skôr zmieneného “Roland Ward’s Record of Big Game”. Mäso resp. pripravené jedlo z uloveného elanda nám bolo podávané nasledovný deň k večeri, napokon spolu s oryxom patria k tým najlahodneším.

 

Áno, mohol som napísať príbeh o mojom love na zebru hartmanovu , impalu čiernočelú, oryxa či kudu, ktoré som ulovil posliedkou jednou ranou na srdce, ale vybral som si tento príbeh. Príbeh, ktorého priebeh má svoje miesto v mojich poľovníckych pamätiach a som za neho rád. A či som mohol niečo spraviť lepšie? Vždy sa dá spraviť niečo lepšie a inak! Lovu a savane zdar!