Lovecký slovník

Africký mor ošípaných (AMO) je vírusové ochorenie, ktoré postihuje ošípané a je spôsobené vírusom z čeľade Asfarviridae. Tento vírus je vysoko nákazlivý a môže spôsobiť vysokú úmrtnosť medzi infikovanými zvieratami. Symptómy AMO zahŕňajú vysokú horúčku, krvácanie v orgánoch a na pokožke, zápaly a opuchy lymfatických uzlín, prípadne aj úhyn ošípaných. Prenos sa môže uskutočniť priamym kontaktom medzi zvieratami, kontaminovanými predmetmi, alebo cez hmyz, najmä kliešte. AMO sa šíri rýchlo a môže spôsobiť výrazné ekonomické škody. V súčasnosti neexistuje žiadna účinná vakcína na prevenciu AMO, preto je kľúčová kontrola šírenia ochorenia prostredníctvom prísnych karanténnych opatrení, dezinfekcie a likvidácie infikovaných zvierat. V niektorých oblastiach sa vyskytuje aj prenos prostredníctvom divokých ošípaných, ktoré predstavujú riziko pre farmové chovy.

Akostná trieda poľovného revíru, známa aj ako bonita, je hodnotenie kvality poľovného revíru na základe viacerých ekologických a biologických faktorov. Táto klasifikácia pomáha určiť, aký potenciál má daný revír pre chov a lov zveri. Pri hodnotení sa berie do úvahy rozloha revíru, druhová skladba biotopov, dostupnosť potravy, vodné zdroje, hustota zveri a úroveň starostlivosti o revír.  

Bonita sa zvyčajne delí do niekoľkých tried, pričom najvyššia trieda označuje revír s optimálnymi podmienkami pre zver. Takéto revíry majú dostatok prirodzených úkrytov, pestrú vegetáciu a vyvážený ekosystém, ktorý podporuje zdravú populáciu zveri. Naopak, revíry s nižšou bonitou môžu trpieť nedostatkom potravy, vysokým stupňom rušenia alebo nevhodnými podmienkami pre rozmnožovanie zveri.  

Hodnotenie akostnej triedy je dôležité aj pri plánovaní lovu a regulácii stavu zveri, aby sa zabezpečila dlhodobá udržateľnosť populácií. Poľovnícke organizácie využívajú bonitačné triedy na nastavenie kvót odstrelu, zlepšenie starostlivosti o zver a ochranu prírodného prostredia.  

Zlepšenie bonity revíru si vyžaduje aktívne manažmentové opatrenia, ako sú výsadba vhodnej vegetácie, budovanie napájadiel, prikrmovanie zveri v zimnom období a regulácia predátorov. Správne riadenie revíru pomáha zachovať vyvážený ekosystém a zabezpečiť kvalitné podmienky pre divú zver aj poľovníkov.

Bahnisko je označenie pre blatisté alebo mokré miesto, kde sa zver, najmä diviaky, rady váľajú a ochladzujú. Takéto miesta sa často nachádzajú v lesných oblastiach, na okrajoch vodných plôch alebo v nížinách, kde sa dlhšie drží voda. Bahniská majú pre divú zver významnú hygienickú a ochrannú funkciu.  

Diviaky si v bahniskách obľubujú váľanie, pretože bahno im pomáha zbavovať sa vonkajších parazitov, ako sú kliešte či muchy. Po uschnutí sa bahno odlupuje aj s parazitmi a odumretou kožou, čím prispieva k lepšej hygiene zvierat. Okrem diviakov môžu bahniská vyhľadávať aj jelene alebo daniele, no v menšej miere.  

Bahno tiež vytvára ochrannú vrstvu na koži, ktorá pomáha regulovať telesnú teplotu v horúcich letných dňoch. To je obzvlášť dôležité pre diviaky, ktoré nemajú potné žľazy a ochladzovanie cez bahno je pre ne jednou z hlavných metód termoregulácie.  

Bahniská môžu byť pre poľovníkov dôležitým miestom na sledovanie pohybu diviačej zveri, keďže sa pri nich nachádzajú čerstvé stopy a zanechané chlpy na stromoch, o ktoré sa diviaky šúchajú po váľaní. Pri love sa tieto miesta využívajú na monitorovanie zveri a plánovanie odstrelu.  

Niektoré poľovnícke združenia vytvárajú umelé bahniská, aby podporili výskyt zveri v konkrétnych lokalitách a zlepšili jej zdravotný stav. Takéto miesta sa často kombinujú s soľníkmi, ktoré zabezpečujú potrebné minerály pre zdravý vývoj zvierat.

Bakule sú počiatočné štádiá rastu parožia u veľkých jeleňovitých druhov, ako sú jeleň lesný, daniel škvrnitý alebo los. V tomto období sú parohy pokryté mäkkým, silne prekrveným kožovitým obalom nazývaným lyko. Lyko obsahuje hustú sieť ciev a nervových zakončení, ktoré zabezpečujú výživu rastúceho parožia.  

Rast bakúľ začína na jar, keď samce vylučujú vyššiu hladinu testosterónu, čo stimuluje vývoj parožia. Tento proces môže trvať niekoľko mesiacov, pričom rýchlosť rastu závisí od veku, zdravotného stavu a výživy zvieraťa. Mladšie jedince rastúce bakule formujú pomalšie, zatiaľ čo dospelé samce môžu za deň vytvoriť niekoľko milimetrov kostného tkaniva.  

Lyko na bakuliach je citlivé a pri poranení môže silno krvácať. Počas rastu parožia sa samce vyhýbajú prudkým pohybom a sú opatrnejšie pri prechádzaní hustým porastom, aby si nepoškodili citlivé výrastky.  

Po ukončení rastu parožia začne lyko schnúť a samce si ho inštinktívne odierajú o kmene stromov a kríky. Tento proces, nazývaný vytĺkanie parožia, zanecháva na kôre stromov viditeľné stopy a signalizuje začiatok ruje.  

Vývoj a kvalita bakúľ sú ovplyvnené viacerými faktormi, vrátane genetickej výbavy, dostupnosti potravy a minerálnych látok, ako je vápnik a fosfor. V poľovníctve sú bakule považované za znak dobrého zdravotného stavu jedinca a používajú sa na odhad veku či kondície samcov.

Balistika je vedný odbor, ktorý sa zaoberá pohybom, správaním a účinkom striel v rôznych fázach ich letu. Delí sa na tri hlavné oblasti: vnútornú, vonkajšiu a cieľovú balistiku.  

Vnútorná balistika skúma procesy prebiehajúce v hlavni zbrane od okamihu odpálenia náboja až po opustenie hlavne strelou. Zahŕňa reakciu pušného prachu, tlak plynov, zrýchlenie strely a vplyv vývrtu hlavne na jej rotáciu. Tieto faktory ovplyvňujú rýchlosť, presnosť a stabilitu strely.  

Vonkajšia balistika sa zaoberá pohybom strely vo vzduchu po opustení hlavne. Hlavnými faktormi ovplyvňujúcimi trajektóriu sú gravitácia, odpor vzduchu, bočný vietor, teplota a vlhkosť vzduchu. Stabilitu letu zvyšuje rotácia strely, ktorú jej dodáva vývrt hlavne. Na veľké vzdialenosti zohráva úlohu aj balistický koeficient strely, ktorý určuje jej aerodynamické vlastnosti.  

Cieľová balistika skúma správanie strely pri náraze do cieľa. Zahŕňa prieraznosť, deformačné schopnosti a účinok na cieľ. V poľovníctve je dôležitá expanzia strely, ktorá zvyšuje ranivý účinok a minimalizuje utrpenie zveri.  

Balistika zohráva kľúčovú úlohu pri výbere správnej zbrane a streliva na konkrétny druh lovu. Poľovník musí zohľadniť dostrel, rýchlosť strely a jej účinnosť pri zásahu zveri. Balistické tabuľky a moderné technológie, ako sú balistické kalkulátory, pomáhajú optimalizovať streľbu na dlhé vzdialenosti.

Big game je označenie pre lov veľkej zveri, ktorá zahŕňa druhy ako jelene, losy, byvoly, slony, levy či medvede. Tento typ lovu sa praktizuje na rôznych kontinentoch, pričom každý región má svoje špecifiká v závislosti od dostupných druhov zveri a miestnych zákonov. V Afrike big game zahŕňa tzv. Veľkú päťku, kam patria lev, leopard, slon, nosorožec a byvol africký. Lov veľkej zveri sa vykonáva prevažne s guľovnicami s vysokým výkonom, ktoré zabezpečia rýchle a etické usmrtenie zvieraťa. Kalibre používané na big game lov sú napríklad .375 H&H Magnum, .416 Rigby alebo .458 Lott. V niektorých oblastiach je povolený aj lov s lukom, čo si vyžaduje mimoriadne skúseného strelca a špeciálne vybavenie. Tento druh lovu je často regulovaný prísnymi kvótami a licenciami, aby sa zabezpečila ochrana populácií zveri a zabránilo nelegálnemu pytliactvu. Trofejný lov je významným zdrojom príjmov pre mnohé africké a ázijské krajiny, pričom finančné prostriedky z licencií sa využívajú na ochranu prírody a boj proti pytliactvu. Okrem trofejného lovu sa big game praktizuje aj v rámci regulácie populácií, kde je nutné znížiť počet jedincov, aby nedochádzalo k poškodeniu ekosystémov. V Európe a Severnej Amerike sa big game sústreďuje hlavne na jelene, losy a medvede, pričom lov prebieha podľa prísnych sezónnych pravidiel.

Bočný jeleň je termín používaný v poľovníctve na označenie slabšieho jeleňa, ktorý sa počas ruje pohybuje v blízkosti dominantného hlavného jeleňa. Tento jeleň nemá dostatok sily alebo kondície na to, aby si vybojoval vlastný harém laní, a preto zostáva v úzadí, často na okraji teritória silnejšieho súpera.  

Bočný jeleň sa snaží využiť príležitosť a oplodniť lanie vtedy, keď hlavný jeleň bojuje s konkurenciou alebo je unavený z obhajoby svojho stáda. Niekedy sa k lanu dostane aj vtedy, keď dominantný jeleň stráca silu po viacerých súbojoch.  

Z hľadiska správania je bočný jeleň menej agresívny a skôr vyčkáva, než by sa púšťal do priameho súboja. Môže sa pokúsiť zmiasť hlavného jeleňa alebo využiť moment jeho nepozornosti. Často ide o mladších jedincov, ktorí ešte nedosiahli plnú silu, alebo naopak starších jeleňov, ktorí už nie sú schopní viesť harém.  

Poľovníci často sledujú bočných jeleňov pri love, pretože môžu byť dostupnejším cieľom ako hlavný jeleň, ktorý je opatrnejší a viac chránený. Takýto jedinec môže mať aj geneticky menej kvalitné parožie, čo môže byť dôvod na jeho selektívny odstrel.  

Bočný jeleň je bežným fenoménom v rujovej hierarchii jeleních populácií a jeho prítomnosť zabezpečuje dynamiku a konkurenciu medzi jedincami. Aj keď sa mu väčšinou nepodarí odovzdať svoje gény vo veľkej miere, niekedy sa vďaka svojej prefíkanosti a trpezlivosti dostane k lanám a zabezpečí ďalšie pokračovanie svojho potomstva.

Bočný strelec je pojem používaný v poľovníctve na označenie strelca, ktorý sa nachádza pri nadhánke alebo sa pohybuje po boku pohonu počas spoločnej poľovačky. Jeho úlohou je byť umiestnený na okraji poľovnej oblasti alebo na strane pohybujúcej sa zveri tak, aby mal možnosť zachytiť a zastreliť zvieratá, ktoré sa pokúšajú uniknúť z oblastí, kde sú sústredené ostatní poľovníci alebo honci.

Bočný strelec je dôležitou súčasťou nadhánky, pretože jeho pozícia umožňuje streľbu na zver, ktorá je tlačená do jeho oblasti, alebo prichádza z bočnej strany pohybu. V praxi to znamená, že počas spoločného lovu sa bočný strelec nachádza na mieste, ktoré zabezpečuje široký výhľad a schopnosť zareagovať na zver, ktorá sa odchýli od hlavnej línie pohybu.

Táto pozícia je často strategická a vyžaduje si dobré znalosti terénu a rýchlosť reakcie. Bočný strelec musí byť pripravený na rýchle a presné zásahy, pretože zver sa môže náhle objaviť z rôznych smerov. Tento typ streľby sa vykonáva s ohľadom na bezpečnosť, keďže strelci sú umiestnení tak, aby neohrozili ostatných účastníkov poľovačky a predchádzali nehodám.

Vzhľadom na svoju rolu pri zabezpečovaní úspešného lovu a minimalizovaní rizika, že zver unikne, bočný strelec hrá kľúčovú úlohu v koordinovanom úsilí poľovníkov počas spoločných poľovačiek.

Bodovanie trofeje je spôsob vyjadrovania kvality trofejí zveri, ktorý sa uskutočňuje na základe merania a hodnotenia rôznych charakteristík, ako sú veľkosť, symetria, tvar a celkový vzhľad parožia alebo iných lovných trofejí. V poľovníctve sa najčastejšie používa bodovanie podľa medzinárodných pravidiel, ktoré vychádzajú z metodiky vypracovanej Medzinárodnou poľovníckou komorou (CIC – International Council for Game and Wildlife Conservation).

Bodovanie sa vykonáva podľa presných pravidiel, ktoré stanovujú parametre, akými sú dĺžka parožia, obvod a počet výčnelkov (tzv. gombičiek), šírka, hmotnosť a ďalšie aspekty, ktoré sa hodnotia pre každý druh zveri. Každý parameter je hodnotený bodmi, ktoré sa následne sčíta, aby sa určila celková bodová hodnota trofeje.

U nás, v Slovenskej republike, sa bodovanie trofejí vykonáva podľa pravidiel CIC, ktoré sú uznávané a používané na medzinárodnej úrovni. Trofeje, ktoré dosiahnu určité bodové hodnoty, sú klasifikované do rôznych kategórií, ako je zlatá, strieborná alebo bronzová medaila, pričom zlatá medaila sa udeľuje za trofeje, ktoré dosiahnu najvyššie bodové hodnoty.

Bodovanie podľa CIC je považované za objektívny spôsob hodnotenia kvality trofejí, ktorý je rovnaký pre všetky druhy zveri a ktorý umožňuje porovnávanie trofejí z rôznych krajín a regiónov. Tento systém bodovania má význam nielen z hľadiska porovnávania kvality trofejí, ale aj z hľadiska poľovníckych súťaží a šampionátov, kde sa oceňuje výnimočnosť ulovenej zveri.

Čas lovu je obdobie, počas ktorého platné predpisy povoľujú lovenie zveri. Tento čas je stanovený na základe legislatívnych predpisov, ktoré určujú, kedy je legálne loviť jednotlivé druhy zveri. Dĺžka a konkrétne dátumy časov lovu sa líšia podľa druhu zveri, jej rozmnožovacieho cyklu, regiónu a aktuálnych populačných stavov zveri v danom roku. Tieto pravidlá sú vytvárané s cieľom regulovať lov, zabezpečiť udržateľnosť populácií zveri a chrániť prírodné ekosystémy.

Čas lovu môže byť rozdielny pre rôzne druhy zveri. Napríklad, pre diviakov, jeleniu zver, srnčiu zver alebo drobnú zver ako zajace či bažanty sa stanovujú rôzne obdobia, kedy sa môžu loviť. V niektorých prípadoch sa povolený čas lovu zameriava na konkrétne vekové kategórie alebo pohlavie zveri, aby sa zabezpečila rovnováha populácie a aby sa zabránilo lovu v kritických obdobiach rozmnožovania.

Okrem času lovu platí aj množstvo ďalších regulácií, ako je obmedzenie počtu ulovenej zveri, povolené metódy lovu, typy zbraní alebo iné techniky. Počas obdobia lovu sa poľovníci riadia prísnymi pravidlami, aby sa minimalizoval negatívny dopad na populácie zveri a prírodné prostredie. Tieto regulácie pomáhajú zabezpečiť, že lov sa vykonáva v súlade s udržateľnými ekologickými zásadami, pričom zver nie je ohrozená nadmerným lovom.

Čas lovu sa teda určuje na základe odborných posudkov a je nevyhnutnou súčasťou poľovníckej legislatívy, ktorá zabezpečuje správne hospodárenie s prírodnými zdrojmi a ochranu zveri pred nelegálnymi aktivitami.

Čas ochrany je obdobie, počas ktorého platné predpisy a zákony neumožňujú lov zveri. Tento čas je určený na ochranu zveri, aby mohla prežiť v kľudnom a bezpečnom prostredí, najmä počas obdobia rozmnožovania, odchovu mláďat alebo počas obdobia, keď sú podmienky pre jej prežitie náročnejšie. Čas ochrany sa líši v závislosti od druhu zveri, regiónu a legislatívnych predpisov konkrétnej krajiny alebo oblasti.

Obdobie ochrany je často spojené s reprodukčnými cyklami zvierat, ako sú obdobia ruje u srnčej alebo jelenia zveri, počas ktorých je zakázané ich loviť. Môže zahŕňať aj obdobia, keď je zver zraniteľnejšia, ako napríklad počas zimy, kedy sú zvieratá vystavené vyššiemu riziku vyčerpania a zimného stresu. V tomto období je dôležité zabezpečiť ochranu zveri pred nelegálnym lovom, aby sa podporil zdravý rast populácií a zachovala rovnováha v ekosystéme.

Čas ochrany je stanovený na základe odborných štúdií a monitorovania populácií zveri. Počas tohto obdobia poľovníci nemôžu loviť určité druhy zveri, a to aj napriek tomu, že v iných obdobiach roka môže byť lov povolený. Cieľom tejto ochrany je zabezpečiť, aby sa zver mohla rozmnožovať, rásť a vyvíjať bez neprimeraného ľudského zásahu. Na ochranu zveri sa často aplikujú prísne zákony a pravidlá, ktoré sú súčasťou poľovníckej legislatívy.

Čerstvá stopa, známa aj ako teplá stopa, je stopa zveri, ktorá je maximálne dve hodiny stará. Tento pojem sa používa na označenie stopy, ktorá bola zanechaná počas nedávneho pohybu zveri a ktorá ešte nevychladla. Teplé stopy sú obvykle jasne definované, pretože pôda alebo povrch, na ktorom sú stopy, nezískali ešte čas na ochladenie alebo zmenu vzhľadu, čo umožňuje poľovníkom ľahšie sledovať pohyb zveri.

Poľovníci využívajú čerstvé stopy na určenie presného smeru a rýchlosti pohybu zveri. Tieto stopy sú najcennejšie, keďže umožňujú poľovníkom s vysokou presnosťou sledovať zver bez straty jej stopy. Teplá stopa je najjednoduchšie identifikovateľná, pretože zanecháva jasné otlačky, ktoré sú stále výrazné a čitateľné, či už ide o stopy na zemi, v snehu alebo v iných prírodných podmienkach.

Tento typ stopy je mimoriadne dôležitý pri spoločných poľovačkách, kde je sledovanie zveri kľúčovým faktorom pre úspech lovu. Poľovníci musia byť schopní správne čítať čerstvé stopy, aby určili, kde sa zver nachádza a akým spôsobom sa pohybuje. Keď zver zanechá čerstvé stopy, môžu byť ďalšími poľovníkmi a psami ľahko sledované, čím sa zvyšuje šanca na úspešný lov.

Čestná salva je poľovnícka tradícia, ktorá spočíva v odstrele niekoľkých výstrelov počas poslednej rozlúčky s poľovníkom, ktorý zosnul. Tento zvyk sa vykonáva ako znak úcty a pocty voči zosnulému poľovníkovi, ktorý mal významný vzťah k poľovníckemu životu a tradíciám. Čestná salva symbolizuje poľovnícku komunitu a jej úctu k zosnulému, pričom sa zvyčajne vykonáva pri jeho pohrebe alebo pri iných formálnych ceremóniách, ktoré sú spojené s jeho odchodom.

Salva sa skladá z niekoľkých výstrelov, ktoré bývajú vystrelené z ručných zbraní, zväčša brokovnicami alebo puškami, a to v určitých intervaloch. Počet výstrelov môže byť rôzny, ale najčastejšie ide o tri, päť alebo sedem výstrelov, ktoré symbolizujú rôzne významy, ako napríklad tri životné etapy, poctu čestnému poľovníkovi alebo iné poľovnícke tradície. Tento akt má zároveň aj symbolický význam, ktorý vyjadruje uznanie za jeho prínos k poľovníctvu, spoločnosti a tradíciám, ktorými žil.

V poľovníckej komunite je čestná salva považovaná za veľmi vážny a hlboký rituál, ktorý sa vykonáva s veľkým rešpektom a úctou. Poľovníci, ktorí sa zúčastnia na tejto rozlúčke, bývajú obvykle v poľovníckych uniformách a počas salva sú dodržiavané všetky bezpečnostné pravidlá. Okrem úcty k zosnulému poľovníkovi, tento zvyk tiež slúži ako pripomenutie dôležitosti poľovníckych hodnôt, ako je solidarita, spoločenstvo a rešpekt k prírode.

Došlap je poľovnícky termín, ktorý označuje stopu zadnej nohy zveri, ktorá sa otlačí do časti stopy prednej nohy. Tento jav nastáva najčastejšie pri behu alebo pohybe zveri, keď zadná noha zasiahne miesto, kde už predtým zanechala stopu predná noha. V praxi to znamená, že stopa zadnej nohy čiastočne zakrýva stopu prednej nohy, čím vzniká typický otlačok, ktorý môže byť dôležitý pri určovaní rýchlosti a smeru pohybu zveri.

Tento jav sa zvyčajne vyskytuje u zvierat, ktoré sa pohybujú rýchlo, ako napríklad srnčia zver, diviaky alebo iné rýchlo bežiace druhy. Pri pomalšom pohybe zveri je tento efekt menej výrazný, pretože vzdialenosť medzi jednotlivými krokmi je väčšia. Došlap je veľmi užitočný pre poľovníkov, pretože umožňuje presne sledovať pohyb zveri. Pomocou tejto stopy môžu poľovníci určiť, či zver beží, ako rýchlo sa pohybuje a v akom smere sa uberá.

Tento typ stopy je dôležitý aj pri analýze správania zveri, keďže poľovníci môžu podľa veľkosti, tvaru a usporiadania stôp odhadnúť, o aký druh zveri ide a aký je jej zdravotný stav alebo úroveň vyčerpania. Po tom, ako poľovníci identifikujú došlap, môžu sa rozhodnúť, či pokračovať v sledovaní zveri alebo ukončiť lov, ak zistia, že zver je veľmi unavená alebo má nejaké problémy.

Durenie zveri je a činnosť pri spoločných poľovačkách, aj keď sa niekedy nesprávne označuje ako štvanie zveri. Ide o proces, pri ktorom sa zver nadháňa na určité miesto pomocou honcov, duriacich psov a poľovníkov, ktorí sa snažia vytlačiť zver do oblastí, kde sú pripravení strelci.

Hlavným cieľom durenia je presunúť zver na miesto, kde môže byť legálne ulovená. Honci, ktorí sa zúčastňujú tejto činnosti, obvykle obkľučujú územie a postupne zvyšujú tlak na zver, čo ju vyháňa z jej úkrytov. Duriaci psi, ktorí sú špeciálne vyškolení, sú dôležitou súčasťou tohto procesu, pretože dokážu vystriehnuť, vyplašiť alebo postrčiť zver vpred, čím zabezpečia, že sa pohybuje smerom k poľovníkom, ktorí ju potom môžu streliť.

Durenie je regulované podľa pravidiel a predpisov, ktoré zabezpečujú, že sa nevyskytujú žiadne nelegálne alebo neetické praktiky. Cieľom je zabezpečiť, aby sa zver pohybovala do vopred dohodnutých oblastí a bola lovená v súlade so zákonmi o ochrane prírody. Tento proces je dôležitý pri spoločných poľovačkách na vysokú a drobnú zver, ako je napríklad diviačia alebo srnčia zver.

Farba je poľovnícky výraz označujúci krv zveri, ktorá sa objaví po zásahu strelnou zbraňou alebo pri poranení. Tento termín sa používa najmä pri dosledovaní postrelenej zveri, kde poľovníci sledujú stopy farby na zemi, lístí alebo vegetácii, aby určili smer pohybu zraneného zvieraťa. Farba môže mať rôzne odtiene a konzistenciu v závislosti od miesta zásahu. Svetlá, spenená farba často naznačuje zásah pľúc, zatiaľ čo tmavá a hustá krv môže poukazovať na poškodenie pečene alebo svalov. Ak sa v krvi nachádzajú kúsky potravy či tráviaca tekutina, ide pravdepodobne o zásah do žalúdka alebo čriev, čo znamená dlhší dosled. Skúsení poľovníci vedia z analýzy farby určiť, aký druh rany zviera utrpelo a aký postup dosledu je najvhodnejší. Pri dosledovaní sa často využívajú farbiarske psy, ktoré sú vycvičené na sledovanie pachu krvi a dokážu nájsť postrelenú zver aj po dlhšom čase. Farba je jedným z najdôležitejších indikátorov úspešného zásahu, pretože umožňuje poľovníkovi správne vyhodnotiť situáciu a minimalizovať utrpenie zveri. V niektorých prípadoch môže byť farba minimálna alebo takmer neviditeľná, čo komplikuje dosled a vyžaduje dôkladné prehľadanie terénu. Poľovník by mal byť vždy pripravený na dôsledný dosled zveri, pretože neetické je nechať postrelené zviera uhynúť bez snahy o jeho dohľadanie.

Jednoručný srnec je starší jedinec, ktorý má slabo vyvinuté gombičkovité parožky. Tento pojem sa používa v poľovníctve na označenie srnca, ktorý nie je ešte úplne dospelý, ale jeho parožie sa už začína vyvíjať, no stále nie je dostatočne silné alebo rozvetvené. V praxi sa tento termín využíva na popis srncov vo veku približne 1,5 až 2 roky, kedy sa parožie začína tvarovať, ale ešte nie je plne vyvinuté do typických tvarov, ako to býva u starších a plne vyvinutých srncov.

Gombičkovité parožky sú charakteristické tým, že v tomto štádiu majú parožky zvyčajne tvar malých, guľovitých výrastkov, ktoré pripomínajú gombíky, čo je aj dôvod, prečo sa im hovorí gombičkovité. Tieto gombičky sú v podstate počiatočným štádiom vývoja parožia, ktoré sa neskôr zvyčajne rozvetvuje do typických a väčších tvarov, akými sú rohy či kroky, ktoré sú charakteristické pre dospelých srncov.  

Takýto srnec nie je ešte plne plodný a jeho parožie nebude mať rovnakú veľkosť ani tvar ako u starších jedincov, ktorých parožie môže dosahovať impozantné rozmery. Tento stav je úplne prirodzený, pretože parožie srncov prechádza rôznymi fázami vývoja, ktoré závisia od veku, genetiky a životosprávy daného jedinca. Pri love sa jednoručný srnec považuje za jedinca, ktorý ešte nevyvinul plne svoje biologické charakteristiky a lovci ho môžu rozpoznať na základe jeho slabšieho parožia.

Halali je tradičný poľovnícky výraz používaný na oslavu úspešného lovu alebo ako signál ukončenia poľovačky. Tento výraz pochádza z francúzskeho „hallali“ a je úzko spätý s poľovníckymi tradíciami v celej Európe. V minulosti sa používal najmä pri love s honcami a loveckými psami, kde bol signálom, že zver bola ulovená a lov sa skončil. Halali sa často vyjadruje trúbením na poľovnícky roh, pričom existujú špecifické melódie pre rôzne situácie, ako napríklad ulovenie vysokej zveri, ukončenie lovu alebo pocta padnutej zveri.  

V súčasnosti sa halali používa pri spoločných poľovačkách ako symbolické vyjadrenie poľovníckej etiky a tradícií. Po úspešnom love sa poľovníci často zhromaždia pri úlovku, kde zaznie halali ako prejav úcty k zveri a k prírode. Tento zvyk je súčasťou poľovníckej kultúry a zdôrazňuje rešpekt voči prírode, udržateľnému lovu a dodržiavaniu poľovníckej morálky.  

Okrem trúbenia môže byť halali vyjadrené aj slovne, keď si poľovníci navzájom blahoželajú po úspešnom love. Je to výraz spoločenskej súdržnosti a priateľstva medzi poľovníkmi. Hoci sa moderné poľovníctvo mení, halali zostáva dôležitým prvkom tradičných loveckých obradov a dodáva lovu slávnostný charakter.

Honec je osoba, ktorá pri spoločnej poľovačke nadháňa zver smerom k strelcom. Jeho úlohou je zabezpečiť, aby sa zver dostala do pohybu a postupne sa presúvala požadovaným smerom. Honec sa pohybuje v teréne pešo, pričom využíva rôzne zvukové a vizuálne podnety, ako sú hlasné výkriky, tleskanie či pohybovanie prútmi, aby zver vyplašil z jej úkrytov.  

Počas poľovačky honec spolupracuje s ostatnými členmi nadháňacej skupiny, čím zabezpečuje rovnomerný postup zveri cez stanovenú líniu. Pri love na vysokú zver sa často pohybuje pomalším tempom, aby sa zvieratá nevyplašili príliš prudko a nevznikol nekontrolovaný únik. Pri love na drobnú zver, ako sú zajace či bažanty, môže byť pohyb rýchlejší a dynamickejší.  

Honeci musia byť dobre oboznámení s terénom a smerovaním pohybu zveri, aby predišli jej rozptýleniu mimo poľovníckej línie. Dôležitá je aj ich bezpečnosť – nosia výrazné reflexné vesty alebo čiapky, aby boli jasne viditeľní pre strelcov. Ich práca je fyzicky náročná, najmä v hustom lese alebo na neprehľadných poliach, kde sa musia pohybovať v rôznorodom teréne.  

Táto činnosť je nevyhnutná na úspešný priebeh spoločnej poľovačky a vyžaduje skúsenosť, disciplínu a dobrú koordináciu s ostatnými účastníkmi lovu.

Hradovanie je špecifické správanie niektorých druhov pernatej zveri, najmä bažantov, jarabíc a iných kurovitých vtákov, pri ktorom v období odpočinku alebo nocovania vyhľadávajú vyvýšené miesta na stromoch, označované ako hradovacie stromy. Toto správanie im poskytuje ochranu pred predátormi, pretože výška a hustota konárov im umožňujú lepší výhľad na okolie a rýchly únik v prípade ohrozenia. Hradovacie stromy sa nachádzajú v blízkosti miest, kde sa zver bežne pohybuje počas dňa, ako sú lúky, polia či lesné okraje.  

Najčastejšie sa na hradovanie využívajú vysoké listnaté alebo ihličnaté stromy s dostatočne pevnými konármi, ktoré umožňujú vtákom bezpečné usadenie. Bažanty si zvyčajne vyberajú stromy s hustejším porastom, ktorý im poskytuje lepšiu ochranu pred poveternostnými podmienkami a predátormi, ako sú líšky alebo kuny. Pri hradovaní sedia vtáky jednotlivé alebo v skupinách, pričom si často zachovávajú určitú vzdialenosť medzi sebou.  

Tento zvyk je výraznejší v zimnom období, keď je na zemi menej prirodzenej vegetácie, ktorá by mohla poskytnúť úkryt. V lete a na jar môžu niektoré vtáky uprednostňovať hniezdenie a odpočinok na zemi v hustej tráve alebo krovinách. Hradovacie správanie je pre tieto druhy dôležitým mechanizmom prežitia, pretože im umožňuje vyhnúť sa predátorom a zároveň si zachovať možnosť rýchleho úniku.  

Poľovníci pri manažmente zveri často berú do úvahy aj hradovacie stromy, pretože ich ochrana a vhodné umiestnenie môže pomôcť pri udržiavaní stabilnej populácie pernatej zveri v revíri. V niektorých prípadoch môžu umelo vytvárať vhodné podmienky pre hradovanie, napríklad ponechaním starších stromov v strategických oblastiach alebo výsadbou nových.  

Hradovanie je prirodzeným a dôležitým správaním vtákov, ktoré im pomáha prežiť v drsných podmienkach prírody. Aj keď sa niektoré druhy postupne prispôsobujú meniacemu sa prostrediu, ochrana ich prirodzených hradovacích miest zostáva dôležitým aspektom pri starostlivosti o voľne žijúcu zver.

Jednostranne korunový jeleň je jeleň, ktorého parohy sú asymetrické, pričom na jednej strane má len jeden kmeň, ktorý je zakončený korunou. Tento typ parožia je zriedkavý a je charakteristický pre niektoré jedince, ktoré počas svojho vývoja vytvoria neobvyklú formu parožia. Kmeň parožia je u týchto jeleňov rovný a na jeho vrchole sa nachádza koruna, ktorá je tvorená niekoľkými malými výrastkami alebo záhybmi, čo je v porovnaní s bežnými jeleními parohmi pomerne nezvyčajné. Takéto parožie je často výsledkom genetických mutácií alebo porúch počas vývoja mladého jedinca. Tento typ parožia sa môže objaviť aj v dôsledku poranenia alebo chorôb, ktoré ovplyvňujú rast parožia. Jednostranne korunový jeleň môže mať zníženú schopnosť súťažiť s inými jeleňmi, ktoré majú pravidelný tvar parožia, pretože jeho nepravidelný tvar môže mať vplyv na jeho vytrvalosť a bojové schopnosti. Avšak aj tieto jelene môžu v niektorých prípadoch prežiť a rozširovať svoje gény v populácii. Pre poľovníkov je jednostranne korunový jeleň zaujímavým príkladom genetických variácií a niekedy aj cennou trofejou, aj keď nie je typickým reprezentantom krásy a symetrie jelenieho parožia. Tento typ parožia sa niekedy považuje za nezvyčajný a unikátny, čo môže pridať na atraktivite a hodnote takejto trofeje.

Kainizmus je termín, ktorý sa používa na označenie správania, pri ktorom silnejší jedinec z vrhu požíva slabšieho súrodenca. Tento fenomén sa vyskytuje najmä u niektorých druhov zvierat, medzi ktoré patrí napríklad aj orol. U orlov sa tento jav môže prejaviť tak, že staršie, silnejšie mláďa z vrhu, často ešte pred úplným vyvinutím, napadne a zabije slabšieho súrodenca. Tento akt môže byť vyvolaný rôznymi faktormi, medzi ktoré patrí konkurencia o potravu alebo životný priestor, kde prežitie slabšieho mláďa nie je zaručené. Kainizmus nie je vždy prítomný, ale v niektorých prípadoch môže byť evolučne výhodný pre silnejšie mláďa, ktoré tak zabezpečuje lepšie podmienky pre svoj vlastný rast a vývoj. Tento jav sa neobmedzuje len na orlov, ale môžeme ho nájsť aj u iných druhov dravých vtákov, rýb či plazov, kde silnejší jedinci zo súrodencov často dominujú. U niektorých druhov zvierat môže byť tento proces regulovaný aj rodičmi, ktorí sa snažia minimalizovať agresívne správanie medzi mláďatami. Kainizmus teda slúži ako prirodzený spôsob selekcie, kde prežijú len najsilnejší jedinci, ale zároveň môže mať aj negatívne dôsledky na ekologickú rovnováhu a populáciu daného druhu. Týmto spôsobom sa príroda snaží vyvážiť populácie a zabezpečiť, že najsilnejší jedinci majú väčšie šance na prežitie.

Kalužisko je miesto v prírode, kde sa jelenia zver pravidelne zhromažďuje a kaluží, teda vyhrieva sa v bahne alebo vode. Tento fenomén je bežný najmä v oblastiach s mokrými alebo bažinatými pôdami, ktoré poskytujú ideálne podmienky pre vznik kaluží. Jelene sa do týchto miest často uchýlia počas teplých dní, aby sa očistili od parazitov alebo si ochladili svoje telo. Kalužisko je teda pre zver nielen spôsobom očisty, ale aj dôležitým miestom pre udržiavanie dobrého zdravotného stavu. Okrem toho kaluženie môže slúžiť aj ako prirodzená ochrana pred hmyzom, ktorý sa vyskytuje v lesných oblastiach. Jelene si týmto spôsobom zabezpečujú lepší komfort a pohodu, čo je nevyhnutné pre ich prežitie. Na týchto miestach je často možné nájsť aj stopy iných zvierat, ktoré využívajú kalužiská na rôzne účely. V poľovníctve je kalužisko dôležitým indikátorom, ktorý poľovníkom napomáha pri určovaní pohybu zveri v danom revíri. Tieto oblasti môžu byť tiež miestom, kde sa zver zdržiava počas migrácie alebo pri vyhľadávaní potravy. Vzhľadom na svoje charakteristiky a význam pre zver sú kalužiská miestami, ktoré poľovníci pozorne sledujú. Výskyt týchto miest je dôležitý aj pre plánovanie lovu a monitorovanie zdravotného stavu zveri v danom území. Kalužiská sú teda neoddeliteľnou súčasťou života jelenia zveri, ktoré im poskytujú potrebnú starostlivosť a podmienky na prežitie.

Klasický mor ošípaných (KMO) je vysoko nákazlivé vírusové ochorenie spôsobené vírusom z čeľade Flaviviridae, ktoré postihuje ošípané všetkých vekových kategórií. Symptómy zahŕňajú horúčku, zápaly kože, modrasté škvrny na tele, stratu chuti do jedla a apatia. Ochorenie sa môže šíriť priamym kontaktom medzi infikovanými a zdravými zvieratami alebo cez kontaminované predmety. V niektorých prípadoch môže viesť k úhynu zvierat do niekoľkých dní. Infikované zvieratá je nutné izolovať a často aj usmrtiť, aby sa predišlo šíreniu vírusu. Dezinfekcia a karanténa sú nevyhnutné na ochranu ostatných zvierat. Klasický mor môže mať vážne ekonomické dôsledky na chovateľov ošípaných, preto je dôležité pravidelne monitorovať populáciu a vykonávať testovanie.

Korunkový ihličiak je označenie pre druhoročného jeleňa, ktorý má ihlicovité parožie s náznakom korunky na vrchole. Tento pojem sa používa v poľovníckej praxi na presnejšie určenie veku a vývinu jeleňa podľa jeho parožia.  

Parožie korunkového ihličiaka je jednoduché a jeho hlavné vetvy sú v podstate rovné, ihlicovité, pričom na ich vrchole sa začínajú formovať prvé výrastky pripomínajúce korunku. Tieto výrastky však ešte nie sú plne vyvinuté a obvykle pozostávajú len z malých výbežkov alebo náznakov budúcich odbočiek.  

Tento štádium parožia je typické pre mladých jedincov v druhom roku života, keď sa ich kostra a svalstvo ešte vyvíjajú a telo ešte nedosiahlo plnú veľkosť dospelého jeleňa. Kvalita a tvar parožia v tomto veku závisia od genetických predispozícií, zdravotného stavu a dostupnosti potravy.  

Korunkový ihličiak je často predmetom selektívneho odstrelu, ak vykazuje slabý rast alebo nepravidelný vývoj parožia. V dobrej populácii jeleňov by mal jedinec v tomto veku vykazovať symetrický rast a primeranú silu budúceho parožia.  

Správanie druhoročných jeleňov sa v tomto veku začína meniť – sú stále podriadené starším a silnejším samcom, no zároveň sa učia sociálnym interakciám v čriede a pomaly si budujú postavenie v hierarchii.  

Poľovníci venujú veľkú pozornosť vývoju parožia v raných rokoch života, pretože od neho závisí perspektíva jedinca v dospelosti. Slabé alebo asymetrické ihlicové parožie s nedostatočne vyvinutou korunkou môže byť signálom, že daný jeleň nebude mať v budúcnosti kvalitnú trofej.  

V niektorých prípadoch môže byť vývoj korunky oneskorený kvôli nedostatku minerálov, chorobám alebo iným vonkajším faktorom. Preto sa pri hodnotení zveri berú do úvahy aj podmienky prostredia a celkový zdravotný stav jedinca.  

Korunkový ihličiak je teda dôležitým ukazovateľom vývoja jeleňov v populácii a jeho výskyt môže poskytnúť cenné informácie o kvalite genofondu a stave biotopu.

Kráčavé parôžky sú zvláštnym tvarovým znakom parožia jeleňovitých druhov, pri ktorom sú kmeňe parohov posunuté v horizontálnom smere. Pri pohľade z boku nie sú v zákryte, čo znamená, že parohy neprebiehajú v jednej rovine, ale sú akoby posunuté dopredu alebo dozadu.  

Tento jav sa najčastejšie vyskytuje u srncov, ale môže sa objaviť aj u jeleňov a iných druhov s parožím. Príčina vzniku kráčavých parôžkov môže byť genetická alebo spôsobená vonkajšími faktormi, ako je poranenie pučnice počas rastu parožia.  

Poľovníci pri hodnotení trofejí často venujú pozornosť symetrii a pravidelnosti parožia. Kráčavé parôžky sú považované za odchýlku od štandardného rastu, a hoci nemusia byť nutne známkou zlej kvality jedinca, môžu byť dôvodom na jeho selektívny odstrel.  

Tento tvar parožia môže ovplyvniť aj správanie zvieraťa, najmä pri súbojoch počas ruje. Nepravidelný tvar môže byť nevýhodou pri zrážkach s inými samcami, pretože nesymetrické parohy môžu znižovať efektivitu obrany a útoku.  

Pri loveckých hodnoteniach trofejí sa kráčavé parôžky nehodnotia vyslovene negatívne, ale sú vnímané ako zvláštnosť, ktorá znižuje estetickú hodnotu trofeje. V niektorých prípadoch však môžu byť pre zberateľov zaujímavé práve pre svoju atypickosť.  

Okrem poľovníckeho aspektu sú tieto parôžky dôležité aj pre biologický výskum. Skúmanie tvarových anomálií parožia pomáha pochopiť vplyv výživy, genetiky a zdravotného stavu na vývoj kostných štruktúr jeleňovitých druhov.  

V prírode sa kráčavé parôžky vyskytujú zriedkavejšie ako bežné symetrické tvary, no v populáciách s vyšším výskytom genetických anomálií alebo zhoršenými životnými podmienkami sa môžu objavovať častejšie.

Kráľ poľovačky je poľovnícky termín, ktorý označuje účastníka spoločnej poľovačky, ktorý počas danej poľovačky ulovil najväčší počet zveri. Tento pojem je často spojený s určitým druhom súťaživosti a uznania medzi poľovníkmi, kde ten, kto uloví najviac kusov zveri, získa tento neoficiálny titul.

Kráľ poľovačky sa zvyčajne vyhlasuje na záver poľovačky, pričom počet ulovenej zveri, ale aj jej druh, môžu byť faktory, ktoré sa berú do úvahy pri určovaní tohto titulu. Okrem počtu ulovenej zveri môže byť tento titul spojený aj s ostatnými aspektmi poľovníckeho umenia, ako je presnosť streľby alebo technika lovu.

Krídlovať je pojem používaný v poľovníctve na označenie situácie, keď je pernatá zver, ako sú napríklad divé kačice alebo bažanty, poranená výstrelom tak, že jej je poškodené krídlo. Tento typ poranenia spôsobuje, že zver je schopná letieť, ale nie je schopná udržať sa v letu alebo je výrazne spomalená. Poranená zver často padá na zem, kde môže byť následne dolapená poľovníkmi alebo psami.

Krídlovanie je nezamýšľaným dôsledkom streľby, ktorá síce zasiahne zver, ale namiesto úplného usmrtenia ju len poraní. Tento typ poranenia je často nežiaduci, pretože poľovník môže mať problém s opätovným nájdením zranenej zveri, ktorá môže byť schopná sa ukryť a uniknúť, čo môže viesť k jej trpkej smrti alebo jej zbytočnému trápeniu.

Z hľadiska poľovníctva je dôležité, aby poľovníci minimalizovali krídlovanie a usilovali sa o čo najčistejšie zásahy, ktoré vedú k okamžitému usmrteniu zveri, čím sa zabezpečí jej humánne lovenie.

Kŕmidlo, alebo krmelec, je zariadenie určené na prikrmovanie zveri. Tieto zariadenia sú spravidla umiestnené v prírodnom prostredí, kde je zver zvyknutá sa pohybovať, a slúžia na zabezpečenie potravy v období, keď je prirodzený prístup k potrave obmedzený, napríklad počas zimy alebo v suchých obdobiach roka. Kŕmidlá sú často používané na podporu zdravia zveri, jej správnu výživu a na reguláciu populácií v poľovníckych oblastiach.

Kŕmidlá môžu byť rôzneho typu, od jednoduchých konštrukcií na umiestnenie sena, cez väčšie zariadenia na podávanie obilia, kukurice alebo iných druhov krmiva. Niektoré kŕmidlá sú vybavené automatickými mechanizmami, ktoré pravidelne dopĺňajú potravu, iné sú ručne dopĺňané poľovníkmi alebo správcom lovnej oblasti.

Používanie kŕmidiel má v poľovníctve význam nielen pre podporu zveri, ale aj pre monitorovanie jej správania. Zver sa pravidelne stretáva pri kŕmidlách, čo uľahčuje ich sledovanie a následne môže pomôcť pri plánovaní lovu alebo pri ochranárskych opatreniach. Okrem toho, kŕmidlá môžu tiež pomôcť zveri prežiť v ťažkých podmienkach, keď je prirodzená potrava ťažko dostupná.

Krmosisko je vyhradené miesto alebo priestor v prírode, kde sa voľne pohybuje zver za účelom kŕmenia. Ide o prirodzený alebo umelo vytvorený priestor, ktorý poskytuje zveri prístup k potrave, ako sú zvyšky vegetácie, semienka, ovocie alebo iné prírodné zdroje potravy, ktoré sú pre ňu dostupné. Na rozdiel od kŕmidla, ktoré je zariadenie na umelé kŕmenie, krmovisko je prirodzené miesto, kde sa zver živí vlastnými prírodnými zdrojmi potravy, ktoré si hľadá v prostredí.

Krmosiská môžu byť rôzne, od lesných plôch, po poľnohospodárske oblasti alebo mokrade, ktoré poskytujú vhodné podmienky na kŕmenie. Zver sa na týchto miestach pravidelne vyskytuje, najmä v období, keď je potrava v prírode obmedzená alebo počas zimných mesiacov, keď je ťažšie nájsť dostatok potravy.

Vytváranie a udržiavanie krmovísk je dôležité z hľadiska poľovníctva, pretože zabezpečuje zveri dostatok potravy, čo podporuje jej zdravie a populáciu. Tieto miesta sú tiež užitočné na sledovanie zveri, keďže poľovníci môžu monitorovať jej správanie a pohyb, čo môže byť dôležité pre plánovanie lovu alebo na ochranu zveri v prípade nebezpečenstva.

Kruhovka je typ kolektívnej poľovačky, ktorá je veľmi obľúbená v tradičnom poľovníctve. Počas kruhovky sa poľovníci a honci rozdelia na dve skupiny a postupne sa postavia na opačné strany poľovnej oblasti. Následne sa začína pohon zveri, pričom sa postupne vytvára kruh. Cieľom je, aby sa zver pohybovala smerom k strelcom umiestneným na okraji tohto kruhu, ktorí sú pripravení uskutočniť výstrel.

Počas tejto poľovačky sa celý okruh uzavrie, čo znamená, že sa vytvorí súvislý okruh, v ktorom je zver obklopená poľovníkmi a honcami. Týmto spôsobom sa zver prinúti k pohybu smerom k strelcom, ktorí sa pripravujú na zásah. Kruhovka je náročná na koordináciu medzi poľovníkmi, honcami a streľcami, pretože všetci účastníci musia byť v súlade, aby sa minimalizovalo riziko nehod a zároveň sa dosiahol úspešný lov.

Tento typ poľovačky je efektívny najmä v prípade veľkých a početných druhov zveri, ako sú diviaky alebo jelenia zver, ktoré sú známe svojou schopnosťou rýchlo sa pohybovať a vyhýbať sa lovcom. Kruhovka vyžaduje dobré plánovanie, disciplínu a vysokú úroveň spolupráce medzi všetkými účastníkmi poľovačky, aby bola úspešná a bezpečná.

Lovu zdar! Tento poľovnícky pozdrav je tradičný a veľmi obľúbený medzi poľovníkmi na Slovensku. Používa sa pri poľovačkách ako výraz priateľstva, solidarity a priania úspechu pri love. Je to tiež spôsob, ako si poľovníci navzájom vyjadrujú rešpekt a podporu počas spoločného lovu. Odpoveď na tento pozdrav je často rovnaká – "Zdar!" a môže sa používať aj pri rôznych poľovníckych stretnutiach, na začiatku poľovačky, alebo keď si poľovníci želajú šťastné a bezpečné poľovanie.

Malá zver, alebo drobná zver, je pojem, ktorý sa v poľovníctve používa na označenie všetkých druhov srstnatej a pernatej zveri, ktorá je regulovaná osobitnými právnymi normami. Tento pojem zahŕňa druhy, ktoré sú menšie a menej nebezpečné v porovnaní s veľkou zverou, ako sú srnce, jelene alebo diviaky. Medzi malú zver patrí množstvo druhov, ktoré sú bežne lovené počas poľovačiek, a to najmä kvôli ich rozšírenosti a početnosti v prírode.

Drobná zver zahŕňa širokú paletu druhov, medzi ktoré patria srstnaté druhy ako zajace, divé králiky, líšky, a rôzne druhy hlodavcov, ako aj pernatej zveri, ako sú bažanty, hrdličky, divé kačice a niektoré druhy kocúrov. Tento typ zveri je veľmi rozmanitý a rozšírený v rôznych typoch krajiny, od lesov po poľnohospodárske oblasti a mokrade.

Malá zver je regulovaná poľovníckymi zákonmi, ktoré stanovujú obdobia lovu, kvóty a iné pravidlá s cieľom zabezpečiť udržateľný rozvoj populácií týchto druhov. Zákony sa zameriavajú na ochranu niektorých druhov pred nadmerným lovom, najmä tých, ktoré sú ohrozené alebo majú krehké ekosystémy. Lov drobnej zveri je dôležitou súčasťou poľovníctva, pretože pomáha regulovať ich populácie, zabraňuje nadmernému množeniu a zároveň zabezpečuje rovnováhu v prírodných ekosystémoch.

Poľovníci sa často zúčastňujú poľovačiek na drobnú zver, ktoré môžu zahŕňať rôzne techniky, ako sú nadhánky, sledovanie stôp, streľba z miesta alebo pomoc psov na vyhľadávanie zveri. Počas lovu sa poľovníci riadia presnými predpismi, aby sa zabezpečila spravodlivá regulácia počtu a zdravia populácií drobnej zveri.

Melanizmus je genetická anomália, ktorá sa prejavuje abnormálne tmavým až čiernym sfarbením kože a jej výtvorov, ako sú srsť, perie, rohy alebo iné prírodné pokryvy. Tento stav je spôsobený nadbytkom tmavého farbiva nazývaného melanín, ktorý je zodpovedný za farbu pokožky, očí, vlasov a iných častí tela u rôznych druhov zvierat, vrátane ľudí. Melanizmus môže mať rôznu intenzitu, od mierneho stmavnutia farby po úplne čierne sfarbenie.

U zveri, ako sú napríklad srnce, jelene, diviaky, ale aj niektoré vtáky, je melanizmus pomerne zriedkavý, ale môže sa vyskytovať v určitých populáciách. Tieto abnormálne tmavé formy sa nazývajú melanistické jedince. Melanizmus je často dedičný a môže sa prejaviť v rôznych formách, od tmavých škvŕn alebo pásov na tele až po úplne čiernu farbu.

V prírode môže melanizmus mať rôzne ekologické výhody alebo nevýhody. U niektorých druhov môže tmavá farba poskytovať lepšie maskovanie v určitých prostrediach, napríklad v lesoch alebo v oblastiach s tmavšími podmienkami. Na druhej strane, v otvorených alebo svetlých prostrediach môže melanizmus znamenať nevýhodu, pretože tmavá farba môže znižovať schopnosť zveri zapadnúť do svojho prostredia, čo ich robí zraniteľnejšími voči predátorom.

Melanizmus nie je len genetickou odchýlkou, ale môže mať aj rôzne dopady na správanie alebo životný cyklus zvierat, pretože tmavé sfarbenie môže ovplyvniť ich termoregulačné schopnosti (úpravu teploty tela) alebo schopnosť získavať potravu. Taktiež môže byť spojený s niektorými zdravotnými problémami, keďže nadbytok melanínu môže spôsobiť kožné alebo očné ochorenia.

Migrácia zveri je prirodzený a častý fenomén, ktorý sa týka pravidelných alebo nepravidelných presunov zveri medzi rôznymi miestami v závislosti od rôznych ekologických faktorov. Tieto presuny môžu byť spojené s rôznymi aktivitami zveri, ako sú hniezdenie, zimovanie, rujovanie alebo hľadanie potravy. Migrácia zveri je dôležitým aspektom jej správania a je často ovplyvnená sezónnymi zmenami, klimatickými podmienkami a dostupnosťou zdrojov.

Pravidelná migrácia zahŕňa presuny zveri v určitých obdobiach roka. Napríklad, niektoré druhy zveri, ako sú jelene alebo diviaky, migrujú medzi letnými a zimnými biotopmi v závislosti od dostupnosti potravy a klimatických podmienok. Zimné migrácie často súvisia s hľadaním teplejších oblastí alebo miest, kde je dostupná potrava, zatiaľ čo letné migrácie môžu byť spojené s reprodukčnými cyklami alebo väčšou dostupnosťou potravy v iných lokalitách.

Nepravidelná migrácia môže byť vyvolaná rôznymi faktormi, ako sú zmeny v prostredí, predátori, znečistenie alebo zásahy ľudí, ktoré môžu narušiť bežné pohyby zveri. Napríklad, zver môže migrovať do nových oblastí v dôsledku zhoršených podmienok alebo v prípade, že ich tradičné zimoviská alebo rujoviská sú zničené alebo narušené.

Migrácia zveri môže byť taktiež spojená s reprodukčnými aktivitami. Rujovanie, ktoré prebieha v určitých obdobiach roka, je ďalším faktorom, ktorý ovplyvňuje pohyb zveri, ako napríklad migrácia jelenej zveri za partnerkami. Okrem toho, niektoré druhy zveri migrujú aj za potravou, najmä počas obdobia, keď je v ich pôvodných oblastiach nedostatok potravy, čo je časté v zimných mesiacoch.

Migrácia zveri je neoddeliteľnou súčasťou jej ekologického správania a zohráva dôležitú úlohu v jej prežití a reprodukcii.

Mimoriadny odstrel zveri je odstrel, ktorý je povolený príslušnými orgánmi štátnej správy aj v čase ochrany zveri, keď je obvykle lov zveri zakázaný. Tento odstrel je povolený na základe výnimky, ktorá sa udeľuje v prípade, že existuje nevyhnutná potreba regulovať populáciu zveri, ktorá môže spôsobovať škody na poľnohospodárskych plodinách, lesných porastoch alebo iných prírodných ekosystémoch, prípadne ohrozuje bezpečnosť ľudí.

Mimoriadny odstrel môže byť povolený v rôznych situáciách, ako sú napríklad vysoké počty zveri, ktorá prevyšuje kapacitu územia (úživnosť revíru), čo vedie k poškodeniu vegetácie, zhoršeniu biodiverzity alebo riziku šírenia chorôb medzi zvieratami. Tento druh odstrelov je striktne kontrolovaný a podlieha prísnym pravidlám, aby sa zabezpečilo, že zásah je oprávnený a neohrozuje udržateľnosť populácie zveri v danom revíri.

V prípade mimoriadneho odstrelenia zveri je potrebné, aby poľovníci vykonávali lov v súlade s rozhodnutím príslušných orgánov, ktoré určujú podmienky a rozsah odstrelov. Poľovník môže vykonávať odstrel zveri len na základe oficiálnych povolení a podľa pravidiel, ktoré sú stanovené s cieľom minimalizovať negatívny dopad na zvyšné populácie zveri a zachovať rovnováhu ekosystému. Mimoriadny odstrel zveri je dôležitý nástroj na ochranu prírody a poľnohospodárskych plodín, ale musí byť vykonávaný zodpovedne a v súlade so zákonmi.

Mních je slangové označenie pre samca jeleňovitej zveri, ktorý v dôsledku hormonálnej poruchy alebo iných zdravotných problémov nevyvinul parožie. Tento jav sa môže vyskytnúť u rôznych druhov jeleňov, ale najčastejšie sa spája s jelením alebo danielím samcom. Mních má vzhľadovo výrazne odlišný vzhľad od ostatných samcov, pretože postráda charakteristické parožie, ktoré je pre tieto druhy typické. Namiesto neho môže mať iba hladkú hlavu, alebo v niektorých prípadoch môže dôjsť k tvorbe malých, neúplných alebo deformovaných výrastkov.

Príčiny hormonálnej poruchy, ktorá vedie k tomuto stavu, môžu byť rôzne. Najčastejšie ide o problémy s hormonálnou rovnováhou, ktoré môžu ovplyvniť normálny vývoj parožia. Tieto poruchy môžu byť spôsobené genetickými faktormi, chorobami, stresom, nesprávnou výživou alebo inými vonkajšími faktormi. Mních nie je považovaný za geneticky zdravého samca, pretože jeho schopnosť reprodukcie môže byť obmedzená alebo menej úspešná.

Tento pojem sa tiež používa v poľovníckom jazyku na označenie jedinca, ktorý nemá atraktívne parožie, čo môže byť v niektorých prípadoch nevýhodou pre poľovníkov pri hodnotení trofejí. Zver s takouto poruchou býva zvyčajne považovaná za menej hodnotnú v kontexte lovu, avšak nie je to pravidlom vo všetkých poľovníckych praktikách. Poľovníci môžu naopak uprednostniť takúto zver pre reguláciu populácie, aby sa zabránilo šíreniu nežiaducich genetických vlastností.

Nadhánka alebo nahánka je kolektívna poľovačka, ktorá sa zvyčajne vykonáva na malú a diviačiu zver. Tento druh poľovačky sa vyznačuje tým, že honci spolu so psami nadháňajú zver pred strelcov, ktorí sú umiestnení na vopred určených stanovištiach. Cieľom je, aby zver bola prinútená postupovať smerom k strelcom, ktorí následne vykonávajú odstrel.

Existujú štyri hlavné varianty nadhánky, ktoré sa líšia v spôsobe organizácie a postupe. Prvá verzia je základná nadhánka, pri ktorej sa honci so psami pohybujú v určitých smeroch, čím vedú zver k strelcom. Tento spôsob je veľmi organizovaný a vyžaduje dobrú koordináciu medzi honcami a strelcami. Druhá verzia je vytváranie okruhu, kde sa honci a psy pohybujú okolo určenej oblasti a uzavrú tak okruh, do ktorého sa zver dostane, pričom strelci sú umiestnení v jeho strede.

Tretí variant sa nazýva dvojitá nadhánka, kde sa zver nadháňa dvoma skupinami honcov súčasne, pričom jedna skupina sa pohybuje v smere, ktorý vedie zver ku strelcom, a druhá skupina ju zavádza do inej oblasti, aby ju nakoniec donútila smerovať k hlavným strelcom. Tento spôsob je veľmi efektívny na zver, ktorá sa snaží uniknúť.

Štvrtý variant, nadhánka so zákrutom, je trochu komplikovanejší a zahŕňa zmenu smeru pohybu honcov v určitých bodoch počas lovu, čím sa vytvára efekt prekvapenia pre zver a strelcov. Táto technika sa často používa na veľmi obratné a rýchlo pohybujúce sa zvieratá, ako sú diviaky.

Nadhánka je veľmi náročná na koordináciu, vyžaduje veľké množstvo honcov, psov a strelcov, ktorí musia mať skúsenosti a schopnosť pracovať v tíme. Cieľom tejto poľovačky je nielen efektívny lov, ale aj zabezpečenie, aby zver mala minimálny priestor na únik a bola rýchlo a bezpečne odstrelena.

Nástrelový zálomok je vetvička alebo drobný kus rastliny, ktorý poľovníci používajú na označenie miesta, kde došlo k nástrelu zveri. Tento zálomok sa zvyčajne umiestňuje na miesto, kde zver zasiahla strela, a slúži ako vizuálny indikátor pre poľovníkov, ktorí sa vydávajú na stopu zveri. Zálomok je často používaný na určenie presnej lokácie, kde bola zver zasiahnutá, čo pomáha poľovníkovi pokračovať v pátraní a sledovaní stopy.

Po výstrele poľovník pozoruje reakciu zveri a na mieste, kde došlo k zásahu, urobí zálomok, ktorý je často tvorené ohnutím alebo zlomením vetvičky, kúska trávy alebo inej rastliny. Nástrelový zálomok slúži aj na vizuálne potvrdenie, že zásah bol úspešný. Tento spôsob označovania nástrelu je dôležitý, pretože môže pomôcť pri sledovaní zveri a určení, ako a kde bola zasiahnutá, čo následne umožňuje poľovníkovi efektívne pokračovať v lovu a minimalizovať utrpenie zveri.

Dôležité je, že nástrelový zálomok nie je len indikátorom miesta zásahu, ale tiež slúži na zistenie, akým spôsobom zver reagovala na výstrel. Napríklad, ak zver po zásahu okamžite uteká alebo sa len pomaly pohybuje, môže to naznačovať, kde sa zasiahla. Znalosť týchto detailov je nevyhnutná pre úspešný a etický lov.

Nechránená zver je druh zveri, ktorého lov nie je časovo obmedzený a podlieha menším reguláciám alebo žiadnym predpisom týkajúcim sa lovu. Tieto druhy zveri sa považujú za menej ohrozené alebo nie sú v rovnakom stave ochrany ako iné druhy, ktoré podliehajú prísnejším pravidlám a časovým obmedzeniam lovu. Nechránená zver môže byť lovená počas celého roka, pokiaľ to neodporuje ďalším miestnym poľovníckym pravidlám alebo špecifickým predpisom.

Tento pojem sa zvyčajne vzťahuje na druhy, ktoré sa považujú za hojne rozšírené a nie sú v stave, ktorý by ohrozoval ich populáciu. Príklady nechránených druhov zveri môžu zahŕňať niektoré druhy drobnej zveri alebo inváznych druhov, ktoré spôsobujú škody na poľnohospodárskych plodinách alebo v prírodných ekosystémoch. Lov nechránených druhov sa môže používať ako nástroj regulácie ich počtu, aby sa predišlo ich premnoženiu a škodám na životnom prostredí.

Aj keď lov nechránených druhov nie je časovo obmedzený, môže podliehať určitým podmienkam, ako je povolenie na lov, stanovený počet zveri na odstrel alebo iné predpisy, ktoré zabezpečujú, že lov nebude mať negatívny dopad na ekologickú rovnováhu. Tieto druhy zveri sú často predmetom regulácie, aby sa udržala rovnováha medzi druhmi a zabezpečil správny ekologický cyklus v prírode.

Nízky nos je poľovnícka charakteristika, ktorá opisuje spôsob, akým pes pracuje so svojím čuchom, keď má nos sklopený k zemi. Tento spôsob je typický pre psy, ktoré sa používajú pri love a vyhľadávaní zveri. Pes s nízkym nosom sa zameriava na vyhľadávanie stôp alebo pachov, ktoré sú blízko pri zemi, a efektívne ich vyhľadáva pomocou citlivého čuchu.

Tento typ práce psa je veľmi dôležitý pri love na zver, najmä pri hľadaní čerstvých stôp, kde pes potrebuje presne lokalizovať miesto, kde sa zver pohybovala. Pri práci s nízkym nosom pes zvyčajne postupuje po zemi, pričom jeho pozornosť je sústredená na drobné stopy, stopy trusu alebo iné pachové stopy, ktoré môžu naznačovať prítomnosť zveri.

Psy, ktoré pracujú s nízkym nosom, sú často veľmi presné a vytrvalé, čo im umožňuje sledovať stopy aj na veľké vzdialenosti alebo v náročných podmienkach. Tento spôsob práce sa často využíva pri love drobnej zveri, ako aj pri vyšších druhoch, kde je potrebné lokalizovať zver v teréne s hustým porastom alebo v zložitých podmienkach. Nízky nos je jedným zo základných spôsobov práce psa pri love, ktorý mu umožňuje efektívne vykonávať svoju úlohu pri poľovníckych aktivitách.

Normálny kmeňový stav zveri (NKS) je pojem, ktorý označuje optimálne stanovený počet jedincov určitého druhu zveri v rámci poľovného revíru, pričom tento počet zabezpečuje ekologickú rovnováhu a stabilitu daného územia. NKS sa určuje na základe množstva faktorov, ako je dostupnosť potravy, prirodzené prostredie, počet dravcov, a ďalšie ekologické aspekty, ktoré ovplyvňujú populáciu zveri.

Cieľom NKS je zabezpečiť, aby populácia zveri neprekročila kapacitu územia, čím sa predchádza preťaženiu a poškodeniu ekosystému. Ak je počet jedincov príliš vysoký, môže to viesť k nadmernému spásaniu vegetácie, poškodzovaniu poľnohospodárskych plodín alebo znižovaniu biodiverzity. Naopak, príliš nízky počet zveri môže ovplyvniť rovnováhu potravového reťazca a narušiť funkciu ekosystému.

NKS sa stanovuje na základe vedeckých výpočtov, monitoringu populácie zveri a skúseností poľovníkov. Jeho dodržiavanie je kľúčové pre udržateľné poľovníctvo a ochranu prírody, pretože zabezpečuje, že populácia zveri bude v optimálnom stave, ktorý neohrozí jej prežitie ani ekologickú rovnováhu daného územia. Poľovníci a poľovnícke organizácie pravidelne monitorujú stav zveri a prispôsobujú lovné kvóty, aby sa dosiahol normálny kmeňový stav zveri.

= Osvieženie krvi je poľovnícky termín, ktorý označuje proces vypustenia zveri do poľovného revíru za účelom zlepšenia genetickej kvality pôvodnej populácie. Tento krok sa vykonáva tým spôsobom, že do existujúcej zveri sa pridajú jedinci, ktorí nie sú príbuzní s miestnou populáciou. Cieľom tohto opatrenia je zabrániť genetickej degenerácii a zabezpečiť zdravú a silnú populáciu zveri.

Osvieženie krvi je obzvlášť dôležité v prípade druhov zveri, kde môže dôjsť k prílišnej príbuzenskému kríženiu, čo by mohlo viesť k zníženiu genetickej diverzity. Takáto diverzita je kľúčová pre odolnosť populácie voči chorobám a zmenám v životnom prostredí. V praxi to znamená, že poľovníci v prípade potreby môžu vypustiť nové jedince, ako sú jeleň alebo daniel, ktoré pochádzajú z iných poľovných revírov alebo oblasti s odlišným genetickým pozadím.

Tento postup sa uskutočňuje veľmi opatrne, aby sa predišlo negatívnym dopadom na ekosystém a prirodzenú rovnováhu. Osvieženie krvi môže pomôcť zlepšiť aj kvalitu trofejí, pretože genetická rôznorodosť môže prispieť k lepšiemu vývoju parožia u samcov, čo je cenné z hľadiska poľovníckych trofejí. Taktiež môže zlepšiť celkové zdravie populácie, čím sa zabezpečí dlhodobá udržateľnosť a rovnováha v poľovnom revíri.

Obchôdzka je poľovnícka aktivita, pri ktorej poľovník vykonáva prieskum určitej časti porastu alebo terénu s cieľom zistiť pohyb zveri. Tento prieskum sa zvyčajne robí pred spoločnou poľovačkou alebo pohonom, aby sa získali informácie o tom, kde sa zver nachádza, a akým smerom sa pohybuje. Obchôdzka je dôležitým nástrojom pri plánovaní poľovačky, pretože pomáha určiť najvhodnejšie miesta pre strelcov a honcov a umožňuje lepšie predvídať správanie zveri počas poľovačky.

Najčastejšie sa obchôdzka vykonáva v zimných mesiacoch, keď je sneh, ktorý zanecháva stopy zveri, čo uľahčuje jej sledovanie. Poľovník počas obchôdzky hľadá stopy na zemi, trus alebo iné stopy, ktoré naznačujú pohyb zveri. Tieto stopy mu umožňujú zistiť, aký druh zveri sa v oblasti nachádzal, aký bol jej smer pohybu, a či je zver v pohybe alebo odpočíva.

Počas obchôdzky je dôležité, aby poľovník dbal na ticho a opatrnosť, aby nevyplašil zver a neovplyvnil jej správanie pred poľovačkou. Taktiež je potrebné, aby sa poľovník pohyboval v oblasti, ktorá je známa a bezpečná, aby sa predišlo nebezpečným situáciám pri poľovaní. Obchôdzka nie je len prípravným krokom pred poľovačkou, ale aj dôležitým spôsobom, ako sa lepšie orientovať v teréne a zvýšiť úspešnosť lovu.

Obhrýzanie kôry stromov zverou je správanie, ktoré sa vyskytuje najmä v zime a v období, keď je nedostatok potravy. Zver, ako sú jelene, srnce, daniele alebo diviaky, môže v tomto čase obhrýzať kôru stromov, čo je ich spôsob, ako sa dostanú k výživným látkam, ktoré sú v kôre a pod ňou. Obhrýzanie kôry sa často deje na mladých stromoch, ale aj na starších, kde zver poškodzujú vonkajšiu kôru, čo môže mať negatívny vplyv na zdravie stromu.

Tento jav je najvýraznejší počas zimy, kedy zver nemá dostatok potravy, ako sú byliny, listy či plody. Kôra stromov, najmä u rôznych druhov ako borovice, smrek, buk alebo dub, môže slúžiť ako náhradná potravina, ktorá obsahuje určité živiny potrebné pre prežitie zveri. V niektorých prípadoch zver poškodí kôru až do takej miery, že strom odumrie alebo sa stáva náchylnejší na napadnutie škodcami.

Obhrýzanie kôry môže mať dlhodobé dôsledky pre lesné hospodárstvo, najmä ak sa jedná o mladé stromčeky, ktoré ešte len začínajú rásť. V niektorých prípadoch môže tento proces viesť k výraznému poškodeniu mladých lesných porastov a spomaliť ich rast. Poľovníci a lesníci preto monitorujú správanie zveri a v prípade potreby prijímajú opatrenia, ako je prikrmovanie zveri, aby sa minimalizovali škody na lesoch a zabezpečila rovnováha v ekosystéme.

Ochranný odstrel je mimoriadne povolený odstrel zveri, ktorý sa vykonáva v čase jej ochrany, aby sa obmedzili škody spôsobené jej činnosťou. Tento druh odstrel je schválený príslušnými orgánmi štátnej správy v prípadoch, kedy zver spôsobuje významné poškodenie poľnohospodárskych plodín, lesných porastov alebo iných prírodných zdrojov. Ochranný odstrel sa uplatňuje v prípadoch, keď bežné poľovnícke metódy, ako je prikrmovanie alebo odlákanie zveri, nie sú dostatočne efektívne na ochranu úrody alebo lesného hospodárstva.

Tento odstrel je striktne regulovaný a vykonáva sa len vtedy, keď je preukázané, že zver spôsobuje značné ekonomické alebo ekologické škody, ktoré nie je možné inak riešiť. Ochranný odstrel môže byť povolený v období ochrany zveri, kedy by bežný lov zveri bol zakázaný, ale je nutné vykonať zásah na ochranu prírodného prostredia a hospodárskych záujmov.

Ochranný odstrel sa vykonáva na základe rozhodnutia orgánov štátnej správy, ktoré presne definujú podmienky a limity tohto zásahu. Zvyčajne sa určí, ktoré druhy zveri môžu byť odstrelene, aký počet jedincov je povolený a aké sú podmienky a pravidlá pre tento zásah. Tento typ odstrelov pomáha minimalizovať škody a zároveň zabezpečiť, že bude dodržaná rovnováha v ekosystéme a v poľovníckych revíroch.

Prikrmovanie zveri na jej odlákanie od poškodzovania poľnohospodárskych kultúr.

Prikrmovanie zveri je praktika, ktorá sa používa na odlákanie zveri od poľnohospodárskych kultúr a na minimalizovanie jej negatívneho vplyvu na úrodu. Zver, ako sú diviaky, jelene, srnce alebo daniele, môže spôsobovať značné škody na poliach, najmä počas zimy, keď je prirodzená potrava obmedzená. Prikrmovanie zveri pomáha zabezpečiť, že zver má dostatok potravy, čím sa znižuje jej záujem o poľnohospodárske plodiny, ako sú obilniny, kukurica, zemiaky alebo mladé výsadby.

Prikrmovanie sa zvyčajne vykonáva na vyhradených miestach, ktoré sú od poľnohospodárskych plôch vzdialené, aby zver nebola priťahovaná priamo na polia. Používajú sa rôzne druhy kŕmnych materiálov, ako sú seno, kukuričné zrno, slnečnicové semienka, jablká alebo iné druhy rastlín, ktoré zver priťahujú a poskytujú jej potrebné živiny.

Cieľom prikrmovania je nielen odlákať zver od úrody, ale aj zabezpečiť jej správnu výživu počas chudobnejších mesiacov, najmä v zime, keď je prirodzená potrava ťažšie dostupná. Tento postup je dôležitý pre udržanie zdravej populácie zveri, pretože pravidelný prísun potravy podporuje jej vitalitu a odolnosť voči chorobám. Avšak prikrmovanie musí byť vykonávané opatrne, aby sa nevyvolalo prílišné sústredenie zveri na určitých miestach, čo by mohlo spôsobiť ďalšie problémy, ako je poškozovanie vegetácie alebo rastúca populácia.

Paličkár je poľovnícky termín, ktorý označuje srnca, ktorý má svoje parožky pokryté lykom, teda vrstvou mäkkej kôry alebo vlákien. Tento jav sa vyskytuje najmä v prípade mladších srncov, ktorých parožie ešte nie je plne vyvinuté a je pokryté ochranným materiálom. Lyko je jemná, vláknitá vrstva, ktorá obaluje vyvíjajúce sa parožie počas jeho rastu. Tento ochranný obal sa postupne odstraňuje, ako parožie rastie a tvrdne, čím sa odkryje jeho finálna podoba.

Paličkár je teda srnec v období, keď jeho parožie ešte nie je vyzreté a má vzhľad mäkkých paličiek potiahnutých lykom. Tento termín sa používa predovšetkým na označenie takýchto mladších jedincov, ktorých parožie ešte nie je plne rozvinuté. Lyko môže byť rôznej hrúbky, v závislosti od veku a zdravotného stavu zvieraťa.

Paličkár sa od ostatných srncov líši tým, že jeho parožie nie je tvrdé, ako u dospelých jedincov, ale stále sa vyvíja a rastie. Tento štádium je typické pre mladé zvieratá, ktoré sa ešte nezúčastňujú na reprodukčnom procese, ale ich parožie sa vyvíja a bude naberať na kvalite, až keď dosiahnu plnú zrelosť.

Pancier, alebo krunier, je označenie pre tvrdú, zhrubnutú kožu na bokoch hrude diviaka, ktorá je pokrytá živicou a zaschnutým blatom. Tento ochranný mechanizmus je charakteristický pre diviaky, a to najmä u samcov, ktoré majú tento pancier výraznejší. Pancier slúži ako prirodzená obrana proti zraneniam počas bojov, keďže diviaky často využívajú svoju silu a ostré zuby v boji s inými jedincami, alebo pri preskúmavaní terénu. Táto tvrdá koža je veľmi odolná a poskytuje ochranu pred poraneniami, ktoré môžu vzniknúť počas intenzívnych bojov, ktoré sú bežné u dospelých samcov, najmä v období ruje.

Krunier vzniká tak, že na pokožku diviaka sa nalepí živica a zaschnuté blato, ktoré sa uchytí na zhrubnutej koži. Tieto vrstvy vytvárajú akýsi prírodný štít, ktorý zvyšuje odolnosť zvieraťa. Okrem toho môže byť tento pancier dôležitý aj pri ochrane pred predátormi a počas škrabania o strom alebo iné tvrdé povrchy v prírode. U diviakov je tento pancier výrazným znakem, ktorý pomáha definovať ich vzhľad a zároveň je aj znakom ich síl a odolnosti.

Paratice, alebo paratičky, sú kopýtka, ktoré sa nachádzajú na zakrpatených 2. a 5. prstoch raticovej zveri. Tieto prsty sa nezúčastňujú na chôdzi zveri a sú značne zredukované, pričom na nich rastú malé, zakrpatené kopýtka. Paratice sú viditeľné u raticovej zveri, ako sú napríklad jelene, srnce, daniele alebo diviaky. Tieto malé prsty majú evolučnú funkciu, ktorá je spojená s predkami týchto zvierat, ktorí ich mali v plnej veľkosti.

U dnešnej raticovej zveri už paratice nemajú praktickú funkciu pri chôdzi, pretože hlavnú funkciu pri pohybe zohrávajú iné, väčšie prsty, ktoré tvoria skutočné kopýtka. Paratice sa však aj naďalej vyvíjajú a sú prítomné u väčšiny druhov raticovej zveri. Tieto malé kopýtka môžu byť viditeľné počas pozorovania zveri, najmä pri jej prechode cez rôzne terény. Paratice sa môžu líšiť svojou veľkosťou a tvarom v závislosti od druhu zveri a jej veku.

Parochniar je poľovnícky termín, ktorý označuje srnca alebo zriedkavejšie jeleňa s nezvyčajne zbujneným, hubovito tvarovaným parožím. Tento typ parožia sa vyznačuje nepravidelnosťou v raste, kde sa parožie často vyvíja do zvláštnych tvarov, pripomínajúcich hubu alebo parochňu. Parochniar sa teda líši od bežného parožia tým, že jeho vývoj nie je klasicky symetrický a jeho tvar je výrazne deformovaný, čo môže viesť k neobvyklým a neštandardným tvarom.

Tento jav je výsledkom genetických faktorov alebo zdravotných problémov, ktoré môžu ovplyvniť rast parožia. Parochniar môže byť vnímaný ako rarita v poľovníctve, pretože takéto deformácie nie sú bežné a často sú predmetom záujmu poľovníkov. Aj keď nie je taký vyhľadávaný ako srnec s kvalitným parožím, stále môže byť považovaný za zaujímavý úlovok pre poľovníkov, ktorí hľadajú zaujímavé exempláre.

U jelenej zveri je tento fenomén ojedinelejší, no aj u nich sa môže objaviť parožie so zvláštnymi deformáciami. Parochniar je teda zaujímavým prípadom v poľovníctve, ktorý ukazuje rozmanitosť v prírode a biologickú variabilitu, ktorá môže viesť k nezvyčajným a neobvyklým formám rastu parožia.

Pasovanie na lovca je tradičný poľovnícky ceremoniál, ktorý sa vykonáva pri prvom úlovku trofejovej zveri každého druhu, ktorý poľovník uloví. Tento rituál symbolizuje uznanie poľovníka za plnohodnotného člena poľovníckej komunity, ktorý dokázal dosiahnuť úspech pri love a získať významný úlovok. Ceremoniál sa často spája s vážnosťou a rešpektom voči prírode a zveri, ktorú poľovník ulovil.

Pasovanie na lovca sa vykonáva obvykle po tom, čo poľovník uloví svoj prvý exemplár trofejovej zveri, ako sú napríklad jelenia, diviak, srnec alebo iný významný druh. Po úspešnom love je poľovník tradične pasovaný do radov skúsených lovcov, čo znamená, že bol prijatý ako odborník na lov a má za sebou niečo, čo je považované za výnimočné. Tento ceremoniál je zvyčajne sprevádzaný určitými symbolickými aktmi, ako je zloženie poľovníckej prísahy, odovzdanie poľovníckych nástrojov alebo iných poľovníckych predmetov, ktoré majú zdôrazniť význam tohto okamihu.

Hlavným cieľom ceremoniálu je oceniť poľovníka za jeho zručnosť, trpezlivosť a rešpekt voči prírode, ktorý sa prejavil pri love zveri. Pasovanie na lovca zároveň podčiarkuje význam etického prístupu k poľovníctvu, kde sa kladie dôraz na správny spôsob lovu, ako aj na ochranu prírody a udržateľnosť poľovníckych praktík. Tento rituál je dôležitou súčasťou poľovníckej kultúry a posilňuje pocit spolupatričnosti a úcty medzi členmi poľovníckej komunity.

Pasovanie na poľovníka je tradičný ceremoniál, ktorý sa koná pri zaradení nového poľovníka do radov poľovníckej komunity. Tento rituál symbolizuje prijatie jednotlivca do poľovníckeho cechu a zároveň ho zaväzuje k dodržiavaniu poľovníckych pravidiel, etikety a k zodpovednému prístupu k prírode a zveri. Ceremoniál môže mať rôzne formy, ktoré sa líšia podľa regiónu a poľovníckych tradícií, ale všetky majú spoločný cieľ: oficiálne uznanie poľovníka medzi ostatnými členmi poľovníckeho zväzu.

V rámci pasovania nového poľovníka môže byť účastník vyzvaný, aby zložil poľovnícku prísahu, v ktorej sľubuje rešpektovať zákony poľovníctva, chrániť prírodu, zver a aktívne sa podieľať na udržiavaní rovnováhy v ekosystéme. Pasovanie býva často sprevádzané symbolickými gestami, ako je odovzdanie poľovníckeho noža, klobúka alebo iného poľovníckeho predmetu, ktorý má zohrať rolu v rituáli.

Tento ceremoniál má nielen formálny, ale aj spoločenský význam. Pasovanie na poľovníka vytvára pocit príslušnosti k poľovníckej komunite, posilňuje zodpovednosť voči prírode a kladie dôraz na etické hodnoty, ktoré sú pre poľovníctvo kľúčové. V mnohých prípadoch je tento ceremoniál súčasťou širšej poľovníckej oslavy alebo stretnutia, kde sa noví členovia zoznamujú s dlhoročnými poľovníkmi a vytvárajú tak silné sociálne väzby v rámci tejto skupiny.

Pečať je poľovnícky termín, ktorý označuje spodnú plochu kmeňa zhodeného parohu. Tento termín sa najčastejšie používa pri popise parožia jelenia a inej raticovej zveri. Pečať je miesto na parohu, ktoré zostáva po jeho odpadnutí z hlavy zvieraťa. Keď zver zhodi parožie, na mieste, kde bolo pripojené k lebke, zostáva charakteristický stopy, ktoré sa označujú ako pečať.

Pečať sa tvorí v dôsledku procesu, ktorý prebieha pri zhodení parohu. Je to tvrdá, zvyčajne hladká plocha, ktorá zodpovedá miestnej štruktúre, kde sa paroh pripojil k lebke. Tento znak môže byť rôznej veľkosti a tvaru v závislosti od veku a druhu zveri. U jelenia sa pečať obvykle nachádza na mieste, kde sa paroh pripojil k hlave, a slúži ako dôležitý identifikačný znak pre poľovníkov pri hodnotení kvality a veku parohu.

Pečienkár je poľovník, ktorý nepoľuje podľa platných poľovníckych zásad, a jeho motiváciou pri love je často získanie zveri pre osobné alebo komerčné obohatenie, najmä zo zištných pohnútok. Tento termín má negatívny nádych, pretože označuje človeka, ktorý porušuje etické pravidlá poľovníctva a zákony, a jeho prístup k poľovníctvu je motivovaný len osobným ziskom, často na úkor zveri alebo prírody. Pečienkár sa môže zamerať na lov na úkor ochrany a udržateľnosti populácií zveri, pričom môže vykonávať nelegálne alebo neetické praktiky.

V poľovníckych komunitách je pečienkár považovaný za negatívny príklad, pretože jeho činnosť sa nezakladá na skutočnej vážnosti a zodpovednosti voči prírode, ale skôr na získavaní osobného profitu. Pečienkári môžu loviť zver aj v období, kedy to nie je povolené, alebo sa nesprávne starajú o ulovenú zver, aby si uchovali jej mäsité časti (ako je pečeň), čo je ďalší znak neúcty voči poľovníckym pravidlám. Tento prístup sa od poľovníckych etických zásad, ktoré kladú dôraz na trvalo udržateľné a zodpovedné poľovníctvo, zásadne líši.

Pochôdzka je poľovnícky termín, ktorý označuje pešo konanú cestu po poľovnom revíri s cieľom sledovať dianie v danom území. Poľovník vykonáva pochôdzku, aby získal informácie o pohybe zveri, jej správaní a stave, čo mu pomáha pri plánovaní ďalších poľovníckych aktivít. Tento prieskum sa robí najmä na miestach, kde je pravdepodobné, že sa zver zdržiava, ako sú krmoviská, vodné plochy, prípadne oblasti so silným porastom.

Počas pochôdzky poľovník starostlivo sleduje stopy, trasy a ďalšie stopy, ako sú exkrementy alebo zvyšky potravy, ktoré môžu naznačovať prítomnosť zveri v oblasti. Pochôdzky sa často vykonávajú pred alebo po poľovníckych akciách, ako sú pohony alebo samotný lov, aby sa získali cenné informácie, ktoré môžu ovplyvniť úspešnosť lovu. Môže to byť aj súčasť prípravy na plánované poľovanie, aby sa určili miesta, kde sa zver najčastejšie pohybuje.

Pochôdzka tiež umožňuje poľovníkovi hodnotiť ekologický stav revíru, zistiť, kde sa nachádzajú škody spôsobené zverou na poľnohospodárskych kultúrach alebo lesných porastoch, a v prípade potreby prijať opatrenia na reguláciu stavu zveri. Poľovník počas pochôdzky musí byť tichý a nenápadný, aby nevyplašil zver a zachoval prirodzený chod ekosystému.

Podfarbená stopa je poľovnícky termín, ktorý označuje stopnú dráhu zveri, na ktorej sú viditeľné krvavé znaky, ktoré zanecháva postrelená alebo poranená zver. Tento typ stopy vzniká, keď zver utrpí zranenie pri love a začína krvácať. Krv na stopnej dráhe je zvyčajne jedným z hlavných indikátorov, ktoré poľovníci používajú na sledovanie zranenej zveri, aby ju našli a zabezpečili jej správny odstrel alebo v prípade potreby ukončili lov.

Podfarbené stopy sú veľmi dôležité pre poľovníka, pretože ukazujú, kde zver pokračuje po zásahu a akým smerom sa pohybuje. Poľovník môže na základe týchto stôp určiť, či bola zver ľahko zranená alebo vážnejšie postrelená, čo mu pomáha rozhodnúť, ako pokračovať v jej sledovaní. Krvavé stopy môžu byť rôzneho typu, napríklad jasne červené v prípade povrchových zranení alebo tmavšie a hustejšie, ak ide o vážnejšie poranenie, napríklad postrelenie pľúc.

Sledovanie podfarbených stôp je kľúčové, pretože pomáha poľovníkom čo najskôr nájsť poranenú zver a zaručiť, že lov bude vykonaný eticky a zver nebude zbytočne trpieť. Počas hľadania zranenej zveri je dôležité byť trpezlivý a presný, aby sa zabránilo jej ďalšiemu zraňovaniu alebo úniku.

Poľovnícka česť je pojem, ktorý sa vzťahuje na šľachetnosť a etické správanie poľovníka, ktoré sa prejavuje v jeho vzťahu k iným poľovníkom, k zveri a k prírode ako celku. Je to hodnota, ktorá zahŕňa dodržiavanie poľovníckej disciplíny, rešpektovanie pravidiel a zásad poľovníctva, a v neposlednom rade aj spravodlivý prístup k poľovným aktivitám. Poľovnícka česť sa neobmedzuje len na samotný akt lovu, ale aj na spôsob, akým poľovník pristupuje k prírode a k ostatným ľuďom v poľovníckej komunite.

Základom poľovníckej cti je úcta k zveri, ktorá sa má loviť s rešpektom, pri dodržaní etických zásad, ktoré zaručujú humánny a udržateľný spôsob lovu. Poľovník, ktorý si cení poľovnícku česť, loví zver len v rámci povolených období, vyhýba sa nezákonnému lovu alebo pytliactvu a zabezpečuje, že všetky jeho poľovnícke aktivity sú v súlade s platnými pravidlami a zákonmi.

Ďalším dôležitým aspektom poľovníckej cti je spravodlivý prístup k ostatným poľovníkom. To znamená, že sa poľovník správa k ostatným účastníkom poľovačky s rešpektom, v prípade potreby im poskytuje pomoc a vždy sa riadi dohodnutými pravidlami a bezpečnostnými opatreniami. Poľovnícka česť zahŕňa aj dodržiavanie kolegiálneho ducha a správneho správania počas poľovníckych ceremónií a spoločných akcií.

Poľovník, ktorý si cení svoju česť, sa tiež zameriava na ochranu prírody, udržanie biodiverzity a zabezpečenie rovnováhy medzi poľovníctvom a ochranou prírodných ekosystémov. Takýto prístup nielenže podporuje udržateľnosť poľovníctva, ale aj posilňuje dôveru verejnosti v poľovnícku komunitu ako celok. Poľovnícka česť teda nie je len osobnou hodnotou, ale aj dôležitým prvkom, ktorý formuje celý poľovnícky zväz a kultúru.

Poľovnícka disciplína je zásadným prvkom každého poľovníckeho spoločenstva, ktorý zahŕňa uvedomelé a zodpovedné dodržiavanie všetkých predpísaných pravidiel, zákonov a vžitých poľovníckych noriem pri výkone práva poľovníctva. Poľovnícka disciplína sa týka nielen samotného aktu lovu, ale aj celkového správania poľovníka v prírode, voči zveri a voči ostatným členom poľovníckej komunity.

Tento pojem zahŕňa širokú škálu správania, ktoré je pre poľovníka nevyhnutné, aby sa správal v súlade so zásadami ochrany prírody, udržateľnosti populácií zveri a etiky poľovníctva. Poľovnícka disciplína znamená rešpektovanie lovu v určených obdobiach, uplatňovanie zákonov týkajúcich sa rôznych druhov zveri, ako aj starostlivosť o revíry a prostredie, v ktorom sa poľuje. Takisto zahŕňa zodpovedný prístup k zveri, čo znamená, že poľovník by mal loviť len vtedy, keď je to povolené, a to s cieľom zabezpečiť rovnováhu v prírode.

Rovnakou mierou sa poľovnícka disciplína týka aj správneho správania sa počas poľovačky. To zahŕňa dodržiavanie bezpečnostných pravidiel, respektovanie druhých poľovníkov a spoločných zásad počas poľovačiek. Poľovník s vysokým štandardom disciplíny sa vyhýba chaotickému a neplánovanému správaniu, čím zabezpečuje, že poľovačka prebieha v súlade s dohodnutými pravidlami, bezpečne a bez zbytočného rušenia prírody.

Poľovnícka disciplína tiež zahŕňa starostlivosť o zdravie a pohodu zveri. Poľovník by mal byť pripravený na to, že v prípade neúspešného výstrelu je povinný venovať čas a úsilie tomu, aby našiel zranenú zver a ukončil jej trápenie. Poľovník by mal byť tiež zodpovedný voči svojej vlastnej údržbe poľovníckych nástrojov, ako aj k ochrane prírodných zdrojov, ktoré sú nevyhnutné pre život zveri.

Všetky tieto faktory spoločne tvoria základ poľovníckej disciplíny, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou etického poľovníctva. Dodržiavanie disciplíny v poľovníctve nie je len otázkou zákonnosti, ale aj otázkou morálky, zodpovednosti a úcty k prírode.

Poľovnícka etika je súbor morálnych zásad a hodnôt, ktoré definujú správne správanie poľovníka vo vzťahu k poľovníctvu, zveri, prírode, poľovným psom a ostatným poľovníkom. Je to veľmi dôležitý aspekt poľovníckej kultúry, ktorý kladie dôraz na zodpovednosť, úctu a ohľaduplnosť pri vykonávaní poľovníckych činností.

Korektný vzťah poľovníka k poľovníctvu sa prejavuje v rešpekte k tradíciám, pravidlám a etickým zásadám, ktoré tento spôsob života riadia. Poľovník by mal mať hlboké pochopenie pre ekologický význam poľovníctva a jeho úlohu v regulácii populácií zveri, čo je nevyhnutné pre zachovanie rovnováhy v prírode. Etika poľovníctva znamená aj vyhýbanie sa nežiaducemu pytliactvu a neetickým praktikám, ktoré môžu poškodiť nielen prírodu, ale aj poľovnícku komunitu ako celok.

Poľovnícka etika zahŕňa aj zodpovedný prístup k zveri. Poľovník musí pri love dodržiavať zásady, ktoré zabezpečujú humánne zaobchádzanie so zverou, čo znamená minimalizovať utrpenie zvierat, loviť len v rámci stanovených období a cieľov a rešpektovať limity stanovené zákonmi a predpismi. Etický poľovník nikdy nezabudne na to, že zver je súčasťou prírody a že poľovníctvo by malo byť vykonávané s cieľom udržať ekologickú rovnováhu.

Rovnako dôležitý je aj vzťah poľovníka k prírode. Etický poľovník chápe dôležitosť ochrany prírodného prostredia, nie len počas poľovačky, ale aj v každodennom živote. Snaží sa minimalizovať negatívny vplyv na prírodu a rešpektuje všetky aspekty ekosystémov, ktoré sú základom pre život zveri.

Vzhľadom na to, že poľovníctvo je kolektívna aktivita, poľovnícka etika zahŕňa aj úctu a korektnosť voči ostatným poľovníkom. Poľovník by mal rešpektovať dohodnuté pravidlá a zásady poľovačky, byť kolegiálny, spolupracovať s ostatnými a nikdy nezasahovať do práce iných. Taktiež by mal mať na pamäti, že poľovníctvo je nielen o individuálnych úspechoch, ale aj o vzájomnej podpore a úcte.

V neposlednom rade je v poľovníckej etike zakotvený aj vzťah k poľovným psom. Poľovník by mal mať starostlivosť o svoje zvieratá, zaobchádzať s nimi s úctou a rešpektom, zaisťovať im dobrú fyzickú a mentálnu kondíciu a správnu výcvik, aby boli nápomocné pri love.

Poľovnícka etika teda tvorí základ správneho a zodpovedného poľovníctva, ktoré má za cieľ nielen úspešný lov, ale aj ochranu prírody, zveri a zdravé poľovnícke vzťahy.

Poľovnícky hosť je osoba, ktorá je držiteľom poľovného lístka a vykonáva poľovanie na základe pozvania užívateľa poľovného revíru. Tento poľovník nie je trvalým členom poľovníckeho revíru, ale má právo zúčastniť sa poľovačky na pozvanie osoby, ktorá spravuje alebo vlastní daný revír. Poľovnícky hosť teda poľuje v rámci revíru, ale jeho účasť závisí od rozhodnutia a povolenia vlastníka alebo užívateľa revíru.

Poľovnícki hostia musia dodržiavať rovnaké pravidlá a predpisy ako ostatní poľovníci v revíri. To znamená, že musia mať platný poľovný lístok, absolvovať prípadné poľovnícke školenie alebo skúšku a tiež dodržiavať poľovnícku etiketu, predpisy o ochrane prírody a všetky ostatné legislatívne požiadavky týkajúce sa lovu v danej oblasti. Poľovnícky hosť má právo zúčastniť sa poľovačky len v rámci podmienok, ktoré stanoví užívateľ revíru, ktorý ho pozval.

Užívatelia poľovných revírov často pozývajú hostí na spoločné poľovačky ako súčasť poľovníckej komunity, na lov určitých druhov zveri alebo ako súčasť oslavovania špecifických poľovníckych tradícií. Poľovnícky hosť môže byť aj platiteľom poplatkov za lov, ak ide o poplatkový odstrel, kedy sa za lov určitej zveri hradí poplatok podľa predom dohodnutých podmienok. Týmto spôsobom sa podporuje pravidelná rotácia poľovníkov a umožňuje sa udržiavanie vyváženosti medzi zverou a poľovníckymi činnosťami v revíre.

Poľovnícky súd je poľovnícka tradícia alebo obyčaj, ktorá sa praktizuje počas spoločných poľovačiek, najčastejšie na konci posledného pohonu. Ide o žartovnú a neformálnu súdnu procedúru, počas ktorej sa účastníci poľovačky "súdia" za drobné priestupky alebo zábavné prehrešky, ktoré sa počas poľovačky mohli vyskytnúť. Tieto priestupky nie sú závažné a týkajú sa väčšinou drobných porušení poľovníckych etikiet, ako napríklad nesprávneho zachádzania so zbraňou, nesprávnej komunikácie medzi poľovníkmi alebo zábavných nešťastných náhod, ktoré nastali počas poľovania.

Poľovnícky súd je zvyčajne len zábavnou časťou poľovačky, kde sa účastníci poľovačky stretávajú a žartovným spôsobom vyjadrujú svoju kritiku alebo komentáre k nevhodnému správaniu počas poľovačky. Súd sa vykonáva s humorným nádychom a nie je to formálna právna záležitosť, ale skôr rituál, ktorý vytvára spoločenskú atmosféru a podporuje tímového ducha medzi poľovníkmi.

Počas poľovníckeho súdu môže byť "obžalovaný" poľovník "odsúdený" na rôzne symbolické tresty, ako je zaplatenie fiktívnej pokuty, vyplnenie zábavnej úlohy alebo účasť na iných poľovníckych zvykoch. Tento rituál je spravidla spojený s oslavami, kde sa všetci účastníci zabávajú, a pomáha vytvoriť priateľskú a neformálnu atmosféru medzi poľovníkmi, ktorí sa zúčastnili poľovačky.

Poľovný hospodár je kvalifikovaná osoba, ktorá je zodpovedná za správu a riadenie poľovného revíru. Tento odborník musí byť schválený príslušným orgánom štátnej správy, aby mohol vykonávať svoju funkciu v súlade s platnými predpismi a legislatívou. Poľovný hospodár zohráva kľúčovú úlohu v oblasti ochrany prírody a regulácie populácie zveri v danom revíri.

Hlavnou úlohou poľovného hospodára je spravovať poľovný revír tak, aby bol udržateľný a vyvážený, čím sa zabezpečí ochrana a starostlivosť o prírodné zdroje, ako aj regulácia počtu zveri. Poľovný hospodár musí plánovať a koordinovať poľovnícke aktivity, ako sú odstrely zveri, predpisovanie lovu v súlade s predpismi, a starostlivosť o poľovnícke zariadenia. Zodpovedá tiež za dodržiavanie ochranných opatrení, ktoré sa týkajú chránených druhov zveri a celkového ekosystému v revíri.

Kvalifikovaný poľovný hospodár má rozsiahle vedomosti o biológii zveri, poľovníckej etike, legislatíve a o technikách, ktoré sú potrebné na efektívne a zodpovedné hospodárenie v poľovnom revíri. Okrem toho musí poľovný hospodár spolupracovať s poľovníkmi a poľovnými organizáciami, aby zabezpečil, že všetky poľovnícke činnosti sa vykonávajú v súlade s predpismi a s ohľadom na ochranu prírody. Jeho úlohou je tiež zabezpečiť dostatočné zásoby potravy pre zver v období zimy a v prípade potreby aj zabezpečiť prikrmovanie zveri.

Poľovný lístok je oficiálny doklad, ktorý vydáva príslušný orgán štátnej správy a ktorý oprávňuje jeho držiteľa vykonávať právo poľovníctva. Tento doklad je povinný pre každého, kto sa chce aktívne zapojiť do poľovníctva, či už na organizovaných poľovačkách, alebo pri individuálnom love. Poľovný lístok je teda základným predpokladom na legálny lov a vykonávanie poľovníckych aktivít v rámci príslušnej krajiny.

Aby mohol poľovník získať poľovný lístok, musí splniť niekoľko podmienok, ktoré zahŕňajú napríklad úspešné absolvovanie poľovníckej skúšky. Po tejto skúške je poľovník preskúšaný nielen na teoretických znalostiach o druhu zveri, poľovníckej etike a legislatíve, ale aj na praktických schopnostiach potrebných na bezpečné vykonávanie poľovníctva. Po získaní poľovného lístka má poľovník právo na lov v rámci povolených revírov a v súlade s platnými pravidlami.

Poľovný lístok má určitú dobu platnosti, po ktorej je potrebné ho obnoviť. Tento doklad môže obsahovať aj informácie o špecifických obmedzeniach, ako napríklad typy zveri, ktoré môže jeho držiteľ loviť, alebo oblasti, v ktorých je povolené poľovať. Okrem toho je dôležité, aby poľovník pri love vždy nosil svoj poľovný lístok so sebou, pretože v prípade kontroly zo strany poľovníckej stráže alebo iných oprávnených osôb musí preukázať svoju spôsobilosť na vykonávanie poľovníctva.

Poplatkový odstrel je poľovnícky termín, ktorý označuje odstrel zveri, ktorý je povolený na základe vopred stanovených podmienok, pričom je spojený s dohodnutým poplatkom. Tento typ lovu sa často vykonáva v poľovníckych revíroch, kde je zver, obvykle raticová, ako srnce, jelene alebo daniele, určená na odstrel za určitý finančný poplatok. Poplatkový odstrel sa spravidla vykonáva v prípadoch, keď je potrebné regulovať početnosť zveri, a to najmä v oblastiach, kde sa populácie zveri zvýšili nad stanovený limit, čo môže mať negatívny dopad na ekosystém alebo poľnohospodárske plodiny.

Tento odstrel je organizovaný podľa predpísaných pravidiel, ktoré zahŕňajú výber konkrétneho druhu alebo vekovej kategórie zveri, ktorá má byť lovená. Poľovník, ktorý sa rozhodne zúčastniť sa poplatkového odstrelu, zaplatí dohodnutý poplatok, ktorý môže závisieť od rôznych faktorov, ako je druh zveri, jej veľkosť, kvalita trofeje alebo miesto, kde sa lov uskutočňuje. Poplatkový odstrel sa často vykonáva v rámci súkromných poľovníckych revírov, kde vlastníci alebo správcovia revírov regulujú lov zveri na základe finančnej kompenzácie.

Je dôležité, aby poplatkový odstrel bol vykonávaný v súlade s legislatívnymi predpismi a poľovníckou etikou, pričom sa kladie dôraz na udržateľnosť populácie zveri a zodpovedné poľovníctvo. Cieľom tohto typu lovu je nielen regulácia zveri, ale aj zabezpečenie poľovníckej zábavy a získanie trofejí, pričom vždy musí byť rešpektovaný prírodný cyklus a ochrana prírody.

Posed je poľovné zariadenie, ktoré slúži poľovníkovi na pohodlné a efektívne pozorovanie a lov zveri. Je to miesto, z ktorého má poľovník dobrý výhľad na okolité prostredie, čo je nevyhnutné pre úspešný lov. Posedy môžu byť rôzneho typu v závislosti od terénu, účelu a preferencií poľovníka. Môžu byť vysoké, ktoré umožňujú poľovníkovi pozorovať zver z väčšej výšky, čo je výhodné najmä pri love na otvorených plochách alebo v lesných oblastiach, kde zver ľahšie uvidí človeka. Nízke posedky zase poskytujú dobrý výhľad na blízke okolie a sú vhodné najmä na lov v hustejších lesoch alebo pri poľovačkách, kde je potrebná diskrétnosť.

Tieto zariadenia môžu byť stabilné, teda pevne zakotvené v teréne, alebo prenosné, čo umožňuje poľovníkovi presúvať posed na rôzne miesta podľa aktuálnej potreby alebo ročného obdobia. Prenosné posedky sú často vyrobené z ľahších materiálov, aby sa dali ľahko premiestniť, zatiaľ čo stabilné posedky sú robustnejšie a poskytujú väčšiu stabilitu a bezpečnosť počas dlhších poľovačiek.

Posedy môžu byť otvorené alebo kryté. Otvorené posedky umožňujú voľný výhľad a lepšiu ventiláciu, zatiaľ čo kryté posedky poskytujú ochranu pred nepriaznivými poveternostnými podmienkami, ako je dážď, vietor alebo zima. Kryté posedky môžu byť vybavené priehľadnými stenami alebo oknami, ktoré umožňujú pozorovanie zveri bez toho, aby poľovník bol viditeľný. Všetky typy posedov sú navrhnuté tak, aby zabezpečili poľovníkovi komfort a bezpečnosť počas poľovačky, zároveň však zaručili, že zver nebude rušená.

Posledný hryz je poľovnícka tradícia, ktorá sa vykonáva pri ulovení raticovej zveri. Po ulovení zvieraťa, najmä u druhov ako sú srnce, jelene či daniele, poľovník alebo účastník poľovačky vkladá do papule ulovenej zveri vetvičku, najčastejšie z ihličnatého stromu alebo z lesa v okolí. Tento rituál je symbolickým gestom úcty a vďaky k ulovenej zveri, ktorá poskytla svoj život na poľovnícke účely.

Posledný hryz nie je len obyčajný zvyk, ale má hlbší význam v poľovníckej etike. Je to spôsob, ako poľovník vyjadrí svoju vďaku zvieraťu, a zároveň podčiarkuje zodpovednosť, ktorá prichádza s lovom. Tento rituál tiež pripomína dôležitosť rešpektu voči prírode a zveri, s ktorou poľovník zaobchádza s úctou. Okrem toho, tento zvyk môže byť aj súčasťou poľovníckej oslavy úspechu, kedy sa poľovníci zhromaždia okolo ulovenej zveri, aby si uctili jej obetu a poďakovali za ňu.

Posledný hryz sa tiež považuje za uznanie poľovníckych schopností a umenia, pretože lov na raticovú zver nie je jednoduchý a vyžaduje značné skúsenosti a zručnosti. Tento zvyk je prítomný v rôznych poľovníckych komunitách a má svoje varianty, no v každom prípade slúži na vyjadrenie úcty a symbolizuje poľovnícke hodnoty ako sú rešpekt k prírode, rovnováha a zodpovednosť pri love.

Posliedka je poľovnícka technika, pri ktorej poľovník sleduje stopy a pachy zveri, aby ju lokalizoval a následne ulovil. Tento spôsob lovu vyžaduje vysokú úroveň zručnosti, trpezlivosti a skúseností, pretože poľovník musí byť schopný správne čítať stopy a interpretovať rôzne signály, ktoré zanecháva zver v teréne.

Postup pri posliedke:

1. Zistenie stopy: Poľovník začína tým, že identifikuje stopy zveri, či už ide o odtlačky kopýt, kožu, poškodené vegetačné porasty alebo iné znaky, ktoré zver zanecháva na zemi. Tieto stopy môžu byť čerstvé (teplé), staršie (studené) alebo dokonca vyblednuté, čo poľovníkovi poskytuje informácie o pohybe zveri.

2. Sledovanie stopy: Po nájdení stopy poľovník pokračuje v jej sledovaní, často pomaly a opatrne, aby nevyplašil zver. Toto sledovanie sa môže robiť na rôznych terénoch, ako sú lesy, polia, alebo bažiny, kde stopy zveri zanechávajú rôzne znaky. Poľovník si tiež všíma pachy zveri, ktoré môžu byť dôležitým indikátorom jej smeru pohybu.

3. Vyhodnotenie situácie: Poľovník sa snaží určiť, či je zver v dosahu alebo či sa na ňu dá ešte dostať. Taktiež vyhodnocuje, či je možné vykonať streľbu, aby lov bol bezpečný a etický. Dôležitým aspektom je tiež zváženie, či je zver vhodná na odstrel, napríklad či je v požiadanej vekovej kategórii alebo druhu.

4. Strategické umiestnenie: Ak sa poľovník dostane do pozície, kde môže uskutočniť výstrel, musí sa postarať o to, aby mal dobrú viditeľnosť a aby bol výstrel presný a účinný. V prípade neúspešného pokusu môže pokračovať v sledovaní stopy a opätovne sa pokúsiť o úspech.

Posliedka je veľmi náročná na pozornosť, schopnosť rozpoznať rôzne stopy a pochopenie správania zveri. Tento spôsob lovu je často využívaný na lov raticovej zveri, ako sú jelene, diviaky alebo srnce, ale môže byť aplikovaný aj na lov menších druhov zveri. Je to starý, tradičný spôsob lovu, ktorý kladie dôraz na dôležitosť trpezlivosti a detailného pozorovania prírody.

Postriežka je spôsob lovu, pri ktorom poľovník číha na zver z určitej vopred vybranej pozície. Tento lov je typický pre lov vysokej zveri, ako sú jelene, srnce, daniele alebo diviaky. Poľovník zaujíma pozíciu, ktorá mu umožňuje výhľad na širokú oblasť, zvyčajne z veže, krytého stanoviska alebo iného vyvýšeného miesta, z ktorého môže pohodlne pozorovať pohyb zveri a rozhodnúť sa, kedy a ako vykonať výstrel.

Postriežka je často používaná v nasledujúcich situáciách:

1. Vyhliadkové stanovište: Poľovník zaujme pozíciu, ktorá je strategicky umiestnená tak, aby mal dobrý rozhľad na poľovný revír, v ktorom sa zver pohybuje. Môže to byť veža postavená na okraji lesa alebo na vyvýšenom mieste, kde je zaručený dobrý výhľad na okolité terény, či už sú to lúky, lesy alebo polia. Môže to byť aj kryté miesto alebo prístrešok, ktorý umožňuje poľovníkovi byť neviditeľný pre zver.

2. Čakanie na zver: Poľovník trpezlivo číha a čaká na príchod zveri, ktorá sa bude pohybovať v oblasti. Čakanie môže trvať dlhé hodiny, a preto je dôležité mať dobrú výdrž a schopnosť byť nepozorovaný. Tento spôsob lovu je typický pre ranné a večerné hodiny, keď je zver najaktívnejšia.

3. Presný výstrel: Po tom, čo poľovník lokalizuje zver, musí rozhodnúť, či je v dosahu pre presný a bezpečný výstrel. Dôležité je aj dodržiavanie zásad poľovníckej etiky, čo znamená odstrel iba zrelej zveri, v prípade potreby selektívny odstrel, a zabezpečenie čistého zásahu, aby sa zver netrpela.

4. Výhody postriežky: Tento spôsob lovu je považovaný za veľmi efektívny pri love vysokej zveri, pretože poľovník má z veže alebo krytého miesta možnosť sledovať zver bez toho, aby ju vyplašil alebo vystrašil. Takýto spôsob lovu je zároveň menej stresujúci pre zver, pretože poľovník je obvykle vzdialený a neviditeľný. Taktiež môže byť výhodný počas rujovej sezóny alebo pri love veľkých samcov, kde sa poľovník pokúša nájsť a uloviť zver s kvalitnými trofejami.

Postriežka je považovaná za veľmi tradičný spôsob lovu a vyžaduje si schopnosť trpezlivo čakať a pozorne sledovať pohyb zveri, aby sa zabezpečil úspešný a etický odstrel.

Pytliactvo je protispoločenská činnosť, ktorá zahŕňa neoprávnené zasahovanie do práva poľovníctva. Ide o nelegálny lov zveri, ktorý je vykonávaný bez potrebných povolení alebo v rozpore s platnými zákonmi a predpismi týkajúcimi sa poľovníctva. Pytliaci často lovia zver mimo stanovených období lovu, bez dodržania stanovených kvót alebo lovia chránené druhy zveri, ktoré sú pod ochranou zákona.

Pytliactvo predstavuje vážny problém nielen z hľadiska ochrany prírody, ale aj z pohľadu ekonomického, keďže poškodzuje poľovnícke hospodárstva a ohrozuje biodiverzitu. Okrem toho pytliactvo narúša rovnováhu v ekosystémoch, pretože môže viesť k nadmernému zníženiu populácie určitých druhov zveri.

Tento druh činnosti je v mnohých krajinách prísne trestaný, pričom tresty môžu zahŕňať pokuty, zabavenie majetku alebo dokonca trest odňatia slobody. Cieľom týchto opatrení je chrániť prírodné zdroje, podporovať udržateľný lov a zabezpečiť ochranu ohrozených druhov zveri.

Ratica je rohovinový obal, ktorý pokrýva posledné prstové články končatín raticovej zveri. Tento obal je charakteristický pre druhy z radu párnokopytníkov, teda pre raticovú zver, ako sú jelene, srnce, daniele či losy. Raticové zvery, na rozdiel od iných kopytníkov, majú končatiny zakončené rohovinovými ratícami, ktoré sú pevné a tvrdé.

Ratica je zložená z keratínu, rovnakého materiálu, z ktorého sú vyrobené vlasy alebo nechty. U týchto zvierat slúži ratica ako ochranný prvok, ktorý zaisťuje stabilitu a pohyblivosť pri pohybe po rôznych terénoch. Ratice sú dôležité aj z hľadiska určovania veku a zdravotného stavu zvieraťa, pretože sa môžu meniť s rastom zvieraťa a jeho vývojom. U niektorých druhov raticovej zveri sa môže pozorovať aj sezónne opadávanie a regenerácia ratíc.

Raticová zver je spoločné pomenovanie pre zver z rádu párnokopytníkov, ktorá má rohy alebo parohy. Tento termín zahŕňa druhy ako sú jelene, srnce, daniele, losy, a iné druhy, ktoré sú charakteristické tým, že samce týchto zvierat majú rohy (u niektorých druhov môžu rohy rásť len u samcov) alebo parohy, ktoré sa každý rok obnovujú. Raticová zver sa vyznačuje rôznymi veľkosťami, tvarmi a počtom paroží, ktoré sú prepojené so zvieracím druhom a jeho vekovým zložením.

Tento typ zveri je väčšinou lovený v poľovníctve, pričom lov sa riadi prísnymi predpismi na ochranu týchto populácií. Raticová zver je dôležitá nielen z hľadiska poľovníctva, ale aj z ekológie, pretože zohráva kľúčovú úlohu v regulácii rastu rastlín a v údržbe prírodného prostredia. Je to zver, ktorá je najčastejšie predmetom poľovníckych trofejí, predovšetkým vďaka svojim parožiam, ktoré sú považované za významný ukazovateľ veku a zdravia jedinca.

Ruja je obdobie sexuálnej aktivity u niektorých druhov zveri, ktoré je spojené s obdobím párenia. V tomto čase samce vykazujú špecifické správanie a často intenzívne komunikujú so samicami prostredníctvom hlasových prejavov, ako sú volania, vreskot alebo iné zvuky, ktoré majú za cieľ prilákať partnera. Tieto zvuky môžu byť veľmi výrazné a niekedy sa používajú aj na označenie teritória alebo odstrašenie iných samcov. Samice v tomto období reagujú na tieto signály a vyberajú si samca na párenie podľa jeho správania a kvality parožia alebo iných znakových charakteristík.

Ruja sa u rôznych druhov zveri vyskytuje v rôznych obdobiach roka. Napríklad u jeleňov je ruja najčastejšie v období od septembra do októbra, kedy samce produkujú typické vreskavé zvuky. U diviakov môže byť obdobie ruje rozdelené do viacerých cyklov počas roka, ale najintenzívnejšie je počas zimy a začiatku jari. Ruja u zveri je veľmi dôležitým obdobím, pretože zabezpečuje reprodukciu a pokračovanie druhu.

V poľovníctve je ruja obdobím, ktoré poľovníci často využívajú na reguláciu populácie zveri, pretože v tomto čase je zver menej ostražitá a viac zameraná na párenie. Počas tohto obdobia môže byť pozorovanie a lov zveri menej náročné, avšak je potrebné dodržiavať etické zásady, aby sa minimalizovalo rušenie prirodzeného procesu párenia.

Safari lov je exotický druh lovu, ktorý sa prevažne vykonáva v afrických krajinách, ako sú Keňa, Tanzánia, Juhoafrická republika alebo Botswana. Tento typ lovu je zameraný na lov veľkej zveri, ako sú slony, levy, nosorožce, leopardy a rôzne druhy kopytníkov, ako napríklad zebry, gazely a impaly. Safari lov je často spojený s turizmom, keďže ponúka poľovníkom a nadšencom prírody možnosť zažiť jedinečný kontakt so divokou prírodou a exotickými druhmi zveri.

Lov na veľkú zver (Big Game Hunting): Tento druh lovu je zameraný na lov veľkých a ikonických druhov, ako sú slony, levy, nosorožce a byvoly. Tieto druhy zveri sú považované za symboly africkej fauny a sú cenené aj kvôli svojim trofejám, ako sú hlavy a kože, ktoré si lovci po ulovení vezmú so sebou.

Safari lov sa preto riadi prísnymi pravidlami a reguláciami, ktoré stanovujú, ktoré druhy sú povolené na lov a aké metódy môžu byť použité. Cieľom je zabezpečiť, aby lov neohrozil ekologickú rovnováhu a aby bol vykonávaný udržateľným spôsobom. Okrem toho, safari lov môže zohrávať významnú úlohu v ekonomike afrických krajín, keďže turistické safari generujú značné príjmy z poplatkov, ktoré sú následne investované do ochrany prírody a miestnych komunít.

Selektívny odstrel, známy aj ako vyraďovací odstrel, je poľovnícka technika zameraná na odstránenie jedincov, ktorí nie sú vhodní pre ďalší chov alebo populáciu zveri. Tento druh odstrel sa vykonáva na základe presného vyhodnotenia zdravotného stavu, veku, kvality trofeje alebo iných faktorov, ktoré ovplyvňujú udržateľnosť a stabilitu populácie zveri v poľovnom revíri.

Pri selektívnom odstrelovaní sa poľovníci sústreďujú na odstránenie zveri, ktorá už neplní svoju úlohu v ekosystéme, alebo zveri, ktorá môže mať genetické poruchy, zlé zdravie alebo nízku kvalitu trofeje. Tento prístup pomáha zachovať zdravú a silnú populáciu zveri, pretože sa znižuje riziko dedičných ochorení a zlepšuje celkový genetický fond druhu.

V prípade, že sa odstrel týka raticovej zveri, poľovníci sa zameriavajú na odstránenie slabších jedincov, starších samcov, alebo samíc, ktoré už neprispievajú k reprodukcii, čím sa podporuje mladšia a zdravšia generácia. Selektívny odstrel tiež pomáha regulovať početnosť zveri v poľovnom revíri, aby sa zabránilo jej nadmernému rozmnoženiu, ktoré by mohlo viesť k poškodzovaniu ekosystému a poľnohospodárskych plodín.

Tento prístup je v súlade s udržateľným poľovníctvom, ktoré sa zameriava na rovnováhu medzi ochranou prírody a regulovaným lovom. Vďaka selektívnemu odstrelovaniu je možné dosiahnuť zdravé a vyvážené populácie zveri, ktoré neohrozujú biodiverzitu ani poľnohospodárske činnosti.

Signálka je jednoduchý, malý hudobný nástroj používaný v poľovníctve na trúbenie rôznych signálov a povelov, ktoré slúžia na koordináciu a komunikáciu medzi poľovníkmi počas poľovačiek. Tento nástroj je zvyčajne vyrobený z dreva alebo kovu a má charakteristický ohnutý tvar. Jeho konštrukcia je jednoduchá, pretože nemá náustok, čím sa odlišuje od klasických trúbok. Signálky majú zvyčajne pomerne krátky a špecifický zvuk, ktorý je jasne počuteľný na veľké vzdialenosti, čo je pri poľovníckych aktivitách veľmi praktické.

V poľovníctve sa signálky používajú na rôzne účely, napríklad na privolanie pozornosti iných poľovníkov, na vyjadrenie začiatku alebo konca poľovačky, na oznámenie úspešného lovu, alebo na ďalšie dôležité povely počas poľovačky. Každý signál má svoju špecifickú melódiu a rytmus, ktoré sú všeobecne známe medzi poľovníkmi a sú súčasťou tradičných poľovníckych ceremoniálov a zvyklostí.

Signálka je v poľovníckych kruhoch nielen praktickým nástrojom, ale aj symbolom poľovníckej kultúry. Trúbenie na signálku, ktoré sa môže stať dôležitou súčasťou poľovníckych tradícií, zvyčajne sprevádza každý poľovnícky akt, od začiatku až po jeho ukončenie. V niektorých prípadoch je trúbenie na signálku tiež spojené so slávnostnými príležitosťami, ako sú napríklad poľovnícke hody, pasovanie na lovca alebo posledná rozlúčka s poľovníkom.

Skočné ručanie je charakteristický zvuk, ktorý vydáva jeleň, najmä v období ruje, pri naháňaní rujnej jelenice alebo pri odháňaní konkurentov – iných samcov, ktorí sa snažia získať jej pozornosť. Tento zvuk je krátky, opakovaný a prerývaný, pričom pripomína akýsi "skok" v tóninách. Skočné ručanie je často počuť počas ruje, keď samci bojujú o právo páriť sa s pripravujúcimi sa samicami. Tento zvuk má niekoľko funkcií: slúži ako varovanie pre iných samcov, že teritórium je obsadené, ale aj ako spôsob, ako prilákať pozornosť samice, ktorú jeleň sleduje.

Ručanie počas ruje je zároveň súčasťou tzv. "hromadnej" komunikácie medzi jelenicami a jelenmi. Samice môžu na tento zvuk reagovať, čo im pomáha identifikovať vhodného samca. Zvuk je tiež spôsobom, ako samce demonštrujú svoju dominanciu voči ostatným, aby odradili potenciálnych rivalov od priblíženia k ich vybraným jeleniciam.

Tento jav je typický pre dobu párenia u jelení, kedy samci bojujú o svoju "pozíciu" a snažia sa presadiť svoju genetickú hodnotu v populácii. Skočné ručanie je jedným z mnohých spôsobov komunikácie v tejto dynamickej fáze ich života.

Škodlivá zver je správny termín, ktorý sa používa na označenie zveri, ktorá spôsobuje škody na poľnohospodárskych plodinách, lesných porastoch alebo iných hodnotných ekosystémoch. Tento termín sa odlišuje od nesprávne používaného výrazu "škodná zver," ktorý bol tradične považovaný za neekologický, pretože naznačuje, že celá zver je nežiaduca a nehodná lovu.

V súčasnosti sa uprednostňuje používanie výrazu "škodlivá zver," ktorý zohľadňuje ekologické faktory a rozlišuje medzi rôznymi druhmi zveri. Niektoré druhy môžu byť považované za škodlivé v určitých oblastiach v závislosti na ich počte a ich vplyve na miestny ekosystém. Tieto druhy môžu zahŕňať diviaky, srnce, jelenia alebo iné druhy, ktoré spôsobujú finančné straty poľnohospodárom, lesníkom a majiteľom pôdy. Na druhej strane, nie všetky druhy zveri sú nevyhnutne škodlivé, preto nie je správne označovať všetky druhy ako "škodné" z hľadiska ekológie alebo lovu.

Smerový zálomok je vetvička, ktorá slúži na označenie smeru, ktorým sa zver pohla po zásahu. Po nástrele, keď poľovník pozoruje zranenú zver, je často dôležité sledovať jej stopu, aby sa určil správny smer úniku a miesto, kde by mohla pokračovať v úniku. Smerový zálomok je vetvička, ktorú poľovník alebo stopár zanechá v oblasti, kde zver pokračovala v úteku, aby uľahčil ďalšie sledovanie stopy a lokalizáciu zveri.

Tento spôsob označovania je veľmi užitočný pri love zveri, keď sa po zásahu, najmä v prípade raticovej zveri, začne sledovať jej pohyb a únik. Smerový zálomok pomáha poľovníkovi, aby sa nezmýlil a nezamiešal stopy, ktoré môžu viesť k nesprávnym záverom. Taktiež umožňuje lepšie zmapovať pohyb zveri v teréne, čo môže byť rozhodujúce pri ďalšom postupe počas lovu.

Spiatočník je samec parohatej zveri, ktorý v dôsledku starnutia začína strácať svoju parožnú hmotu, ktorá sa vyznačuje znižovaním kvality a veľkosti parožia. Tento jav sa objavuje u starších jedincov, kedy sa parožie už nevyvíja s rovnakou intenzitou ako v mladšom veku. Z dôvodu starnutia dochádza k znižovaniu schopnosti produkovať rohovinu, čo sa prejavuje na zhoršení kvality parožia, ktoré môže byť menej rozvetvené, tenšie alebo menej symetrické. Spiatočník je teda zver, ktorej parožie je už výrazne menej kvalitné v porovnaní s mladšími samcami.

Tento fenomén je prirodzenou súčasťou života mnohých druhov parohatej zveri. Spiatočník môže mať veľmi zjednodušený tvar parožia, ktoré sa už nedá považovať za trofejovo hodnotné. Poľovníci často identifikujú spiatočníkov ako starších jedincov, ktorí už nezodpovedajú požiadavkám na lov trofejovej zveri. V niektorých prípadoch môže byť takýto samec cieľom selektívneho odstrelovania, ktorý pomáha udržiavať zdravú populáciu s mladšími a vitálnejšími samcami.

Spoločný lov je tradičný spôsob poľovania, pri ktorom sa viacerí poľovníci spoločne zúčastňujú lovu na väčšiu zver, ako sú diviaky, jelene, srnce alebo daniele. Tento typ lovu zahŕňa kolektívny prístup, kde každý účastník má svoju úlohu a zodpovednosť, a spoločne sa usilujú o dosiahnutie úspechu.

Charakteristika spoločného lovu:

1. Organizácia a rozdelenie úloh: Spoločný lov sa zvyčajne plánuje a organizuje vopred. Poľovníci sú rozdelení do rôznych skupín alebo stanovíšť. Niektorí poľovníci sa stávajú "honcami", ktorí svojimi pohybmi a psami nadháňajú zver k strelcom, ktorí čakajú na predurčených stanovištiach, aby ju ulovili. Dôležitá je koordinácia medzi všetkými účastníkmi, aby sa zver správne navedla na požadované miesto a poľovníci sa vyhli nehodám či zraneniam.

2. Poľovné tradície: Spoločný lov je často spojený s dodržiavaním tradičných poľovníckych zvyklostí, ktoré sú charakteristické pre konkrétnu krajinu alebo región. U nás sa takýto lov vyznačuje nielen praktickým prístupom, ale aj ceremoniálnymi aspektami, ako je vykonávanie poľovníckych povelov, použitie poľovníckych signálov, či slávnostné ukončenie lovu na tzv. "výradisku". Tieto tradície pomáhajú vytvárať špecifickú atmosféru a posilňujú pocit poľovníckej komunity.

3. Cieľ lovu: Hlavným cieľom spoločného lovu je ulovenie väčšej zveri, často diviakov alebo jelenov. Tento spôsob lovu je veľmi efektívny, pretože umožňuje poľovníkom koordinovaným spôsobom presunúť zver na miesto, kde je možné ju uloviť. Spoločný lov sa často využíva na reguláciu populácie diviakov, ktoré môžu spôsobovať značné škody v poľnohospodárstve, alebo na zber trofejí z kvalitných kusov jelení, ktoré sú hodnotné z hľadiska poľovníckej etiky a estetického vzhľadu parožia.

4. Bezpečnosť a etika: Spoločný lov vyžaduje vysoký stupeň disciplíny a etiky. Poľovníci musia dôkladne dodržiavať bezpečnostné pravidlá, aby predišli nehodám. Poľovnícka etika zohráva kľúčovú úlohu pri výbere, ktorú zver uloviť, a zaručuje, že lov bude vykonaný v súlade so zásadami udržateľného poľovníctva a šetrenia prírody.

5. Sociálny aspekt: Spoločný lov tiež predstavuje príležitosť pre poľovníkov, aby sa stretli, zdieľali skúsenosti, diskutovali o svojich zážitkoch a upevnili svoje vzťahy v rámci poľovníckej komunity. Tento aspekt posilňuje solidaritu medzi poľovníkmi a zabezpečuje, že tradície a poľovnícke hodnoty budú aj naďalej prežívať v ďalších generáciách.

Spoločný lov teda nie je len o ulovení zveri, ale aj o dodržiavaní tradícií, správnom postupovaní a etickom správaní v prírode. Je to spôsob, ako poľovníci spoločne prispievajú k ochrane prírody, regulácii populácie zveri a zároveň si užívajú zážitok z poľovníctva v kolektívnej atmosfére.

Srieň je špecifický termín, ktorý označuje belavé, svetlé konce srsti niektorých druhov zveri, ako sú kamzíky, jazvece alebo diviaky. Tieto svetlé konce srsti sú často viditeľné najmä v zimnom období, keď je srsť týchto zvierat hustejšia a chráni ich pred chladom. U kamzíka, jazveca alebo diviaka sa tento jav môže prejavovať v podobe bieleho sfarbenia na koncoch srsti, najmä na bruchu, nohách alebo lícach.

Srieň je výraz, ktorý sa v poľovníctve používa na opis tejto charakteristickej farby srsti, ktorá je výsledkom genetických vlastností a niekedy aj sezónnych zmien v zafarbení srsti. Tento jav sa vyskytuje aj u iných druhov zvierat, no je najviac nápadný u tých, ktoré majú výraznú sezónnu zmenu sfarbenia srsti. Srieň môže byť užitočný pre poľovníkov, ktorí sa spoliehajú na detailné pozorovanie srsti pri určovaní druhu zveri alebo pri jej love.

Studená stopa, tiež označovaná ako chladná stopa, je stopa zveri, ktorá je stará aspoň 3 až 4 hodiny od jej vzniku. Tento termín sa používa na označenie stopy, ktorá už nie je čerstvá, teda zver nebola v tejto oblasti prítomná v posledných hodinách. Studená stopa je menej výrazná a ťažšie sa na nej vykonáva ďalší prieskum, pretože už nie je tak jasná, ako teplá stopa, ktorá vzniká do dvoch hodín od prechodu zveri.

Poľovníci často používajú termín studená stopa na označenie, že je potrebné prejsť väčší úsek terénu a venovať viac času analýze stopy, pretože už nezanecháva výrazné znaky, ako je to pri čerstvej stope. Poľovník môže pri práci so studenou stopou využívať skúsenosti so sledovaním trasy zveri, pričom sa zameriava na jemné stopy a zmeny v teréne, ktoré môžu ukázať smer úniku zvieraťa.

Tritonka je poľovnícka pomôcka, ktorá sa používa na vábenie jeleňov, konkrétne na napodobnenie zvukov, ktoré vydávajú jelene počas obdobia ruje. Tento nástroj je vyrobený z mušle a jej zvuk je podobný hlasu samice jelenej alebo zvukom, ktoré samec vydáva pri hľadaní partnerky. Tritonka je obľúbeným a tradičným nástrojom pri love jeleňov, najmä počas rujnej sezóny, kedy sa používajú na privolanie zvierat alebo na zvýšenie aktivít jelenej rujnej.

Tento nástroj je jednoduchý, no účinný, keďže správnym ovládaním možno vytvoriť zvuky, ktoré dokážu prilákať samce alebo samice na lovisko. Tritonka je vo svojej podstate podobná vábničke, ktorá využíva rôzne techniky na imitovanie zvukov zvierat. Uplatňuje sa pri kolektívnych poľovačkách, najmä pri pohonoch, kde je potrebné motivovať zver k tomu, aby sa priblížila ku strelcom.

Trofej je upravený úlovok alebo časť tela poľovnej zveri, ktorá slúži ako spomienka na úspešný lov. Zvyčajne ide o parohy, rohy, kly, alebo iné charakteristické časti zveri, ktoré sú po ulovení starostlivo upravené a vystavené na obdiv. Poľovníci tieto trofeje získavajú pri poľovačkách na rôzne druhy zveri, ako sú jelene, srnce, diviaky, alebo iné druhy, ktoré sú považované za trofejové.

K získaniu kvalitnej trofeje prispieva nielen samotný úlovok, ale aj technika lovu, ako aj schopnosti poľovníka pri spracovaní trofeje. Parohy a rohy sú často zbierané a vystavované na stenách domov alebo v poľovníckych chatách, kde slúžia ako dôkaz zručnosti a úspechu poľovníka. Kvalita trofeje môže byť hodnotená podľa rôznych kritérií, ako je veľkosť a tvar parožia, ktoré sú bodované na základe medzinárodných pravidiel.

Trofeje majú nielen estetickú hodnotu, ale aj historický a kultúrny význam, pretože sú dôležitou súčasťou poľovníckych tradícií a spomienok na významné lovy. V niektorých prípadoch sa aj pravidlá lovu zameriavajú na zber a ochranu kvalitných trofejí, aby sa zachovala genetická rozmanitosť a stabilita populácií zveri.

Trofejová zver je pojem, ktorý označuje druhy zveri, ktoré poskytujú hodnotné trofeje, ako sú parohy, rohy, kly alebo lebky. Tieto druhy sú považované za cenné nielen kvôli ich zverstvu, ale aj pre kvalitu trofejí, ktoré sú po ulovení zachovávané a vystavované. Poľovníci často lovia tieto druhy zveri s cieľom získať čo najlepšiu trofej, pričom každý druh má svoje špecifické požiadavky na kvalitu parožia alebo iných častí tela.

Medzi najznámejšie druhy trofejovej zveri patria jelene, srnce, diviaky, muflóny alebo kamzíky. V prípade jeleňov a srncov sú najväčšou trofejou parohy, ktoré sa po ulovení starostlivo očistia, ošetria a vystavia ako dôkaz úspešného lovu. V prípade diviakov môžu byť cenné kly, ktoré sú dôležitou súčasťou ich trofeje.

Trofejová zver je teda zameraná na jedince, ktoré sú schopné vyvinúť veľké, kvalitné a esteticky hodnotné trofeje, čo robí lov na túto zver obľúbeným medzi poľovníkmi, ktorí sa zaujímajú o výnimočné úlovky. Poľovnícke organizácie často používajú bodovanie trofejí, aby zhodnotili kvalitu a veľkosť jednotlivých úlovkov a udržali tak férovosť a zodpovednosť pri love trofejovej zveri.

Únosný stav zveri označuje početný stav populácie zveri, ktorý je v súlade s ekologickými podmienkami daného prostredia, teda s úživnosťou a kapacitou životného prostredia. Tento stav sa určuje tak, aby populácia zveri mohla prežiť, prosperovať a rozmnožovať sa bez toho, aby nadmerne poškodzovala prírodné prostredie alebo zasahovala do záujmov poľnohospodárstva a lesného hospodárstva.

Únosný stav zveri je dôležitým ukazovateľom zdravia ekosystému, ktorý zabezpečuje, že populácia zveri je udržiavaná na optimálnej úrovni. To znamená, že zver má dostatok potravy, priestoru a vhodného útočiska pre svoje prežitie, ale zároveň nepoškodzuje poľnohospodárske plodiny, lesné porasty alebo iné prírodné zdroje, ktoré sú nevyhnutné pre fungovanie krajiny.

V praxi sa zohľadňuje nielen samotná početnosť zveri, ale aj jej vplyv na krajinné a hospodárske využívanie krajiny. Pokiaľ početnosť zveri presiahne únosný stav, môže to viesť k výraznému poškodeniu vegetácie, čo môže mať negatívny dopad na lesné a poľnohospodárske hospodárstvo. Preto sa vykonávajú regulácie lovu a selekčné odstrelovanie zveri, aby sa udržal početný stav, ktorý nezhoršuje ekologickú rovnováhu a hospodárske záujmy.

Úprava trofeje je proces, ktorým sa ošetruje a upravuje ulovená trofej, ako sú parohy, rohy, kly alebo iné časti tela zveri, pred jej vystavením v poľovníckom interiéri. Tento proces je dôležitý nielen z estetických dôvodov, ale aj pre zachovanie kvality trofeje, aby vydržala v dobrom stave po mnoho rokov.

Prvým krokom úpravy trofeje je dôkladné očistenie, ktoré zahŕňa odstránenie zvyškov tkanív, kožných vrstiev a iných nečistôt z parožia, rohov alebo zubov. Následne sa musí trofej dôkladne vysušiť, aby sa zabránilo tvorbe plesní a rozkladu. Parohy a rohy sa môžu jemne očistiť špeciálnymi nástrojmi, aby sa zachovala ich prirodzená štruktúra a vzhľad.

Po tomto základnom čistení môže nasledovať úprava trofeje podľa požiadaviek majiteľa. Ak ide o parohy, rohy alebo kly, môže sa naniesť ochranný lak alebo iný špeciálny prípravok, ktorý zabezpečí ich lesk a ochranu pred vonkajšími vplyvmi. Okrem toho sa pri úprave trofeje často vykonáva aj oprava prípadných poškodení, ako sú praskliny alebo iné defekty.

Posledným krokom je umiestnenie trofeje na vhodné miesto v poľovníckom interiéri. Parohy sa najčastejšie vystavujú na stene, kde sa využívajú špeciálne konzoly alebo držiaky na bezpečné uchytenie. Pri správnej úprave a starostlivosti trofeje zostávajú krásnym a trvalým záznamom úspešného lovu.

Určovanie veku zveri je dôležitým procesom, ktorý pomáha poľovníkom a odborníkom posúdiť zdravie a životný cyklus populácie zveri v prírode. Tento proces môže byť vykonávaný pri selektívnom love, kedy sa určuje vek zveri s cieľom vybrať len určitú vekovú skupinu, a pri posudzovaní správnosti vykonávaného odstrelu, aby sa zabezpečila udržateľnosť populácie.

Existuje niekoľko spôsobov, ako určiť vek zveri. Pre rôzne druhy zveri sa používajú rôzne metódy, ale niektoré z najbežnejších zahŕňajú:

1. Zuby: Zuby sú jedným z najpresnejších spôsobov určovania veku zveri, najmä u raticovej zveri. Počas života zveri dochádza k opotrebovaniu zubov, čo sa dá vyhodnotiť ako indikátor veku. Pri dospelých jedincov, ako sú srnce alebo jelene, sa pozoruje opotrebovanie rezákov a molárov. U mladších jedincov, najmä u srncov, môže byť vek určený podľa počtu a typu zubov.

2. Parožie: U samcov parohatej zveri (napríklad jelene alebo srnce) môže byť vek určený aj podľa tvaru a veľkosti parožia. Mladé jedince majú zvyčajne menšie a menej rozvetvené parožie, kým staršie jedince vykazujú bohatšie a zložitejšie parožie. Pri starších jedincov dochádza k rednutiu a zhoršovaniu kvality parožia v dôsledku starnutia.

3. Fyzická kondícia: Vek môže byť odhadnutý aj na základe celkového vzhľadu a telesnej kondície zveri. Mladšie jedince bývajú robustnejšie a majú lepšie vyvinuté svaly a telesnú hmotnosť. Staršie jedince môžu vykazovať známky úbytku svalovej hmoty, rednutia srsti alebo menších telesných rozmerov.

4. Veľkosť a tvar kosti: U niektorých druhov zveri, ako sú diviaky, je vek možné určiť aj podľa veľkosti a tvaru kostí, najmä dolnej čeľuste, ktorá sa pri starnutí mení.

Určovanie veku zveri je veľmi dôležité pre správne vykonávanie selektívneho lovu, pretože pomáha regulovať počet zveri, zabezpečiť jej zdravý rast a predchádzať preľoveniu populácie. Taktiež slúži na zlepšenie kvality trofejí, keďže staršie jedince obvykle vytvárajú kvalitnejšie trofeje. Vykonávanie týchto odhadov a posúdení je preto nevyhnutné pre udržateľnosť poľovníctva a ochranu prírody.

Úživnosť revíru označuje schopnosť poľovného revíru udržiavať a podporovať určitý počet a druh zveri v danom území, pričom ide o vyváženosť medzi kapacitou revíru a množstvom zveri, ktoré je možné v tomto revíri chovať. Tento pojem zahŕňa faktory ako je dostupnosť potravy, kvalitná vegetácia, prítomnosť vody, ochrana pred predátormi a schopnosť revíru zabezpečiť dostatočné útočisko a bezpečnosť pre zver.

Úživnosť revíru závisí aj od prírodných podmienok, ako je druh krajiny (lesy, lúky, polia, močiare), klimatické podmienky a sezónne zmeny, ktoré ovplyvňujú pohyb a rozmnožovanie zveri. Revír musí poskytovať dostatočné množstvo potravy, ktorá umožní zveri prežiť a rozmnožovať sa, a zároveň musí umožniť poľovníkom efektívne regulovať jej populáciu, aby sa zabránilo nadmernému rozmnoženiu, ktoré môže poškodiť ekosystém alebo poľnohospodársku produkciu.

Pri určovaní úživnosti revíru je potrebné brať do úvahy aj antropogénne faktory, ako je ľudská činnosť, poľnohospodárske aktivity, výstavba ciest alebo osídlenie, ktoré môžu znížiť dostupnosť prirodzených biotopov pre zver a ovplyvniť jej rozmnožovanie. Na zabezpečenie úživnosti revíru je dôležité pravidelne monitorovať stav zveri, a podľa potreby vykonávať reguláciu jej počtu prostredníctvom lovu, aby sa zabezpečil rovnovážny stav, ktorý neohrozuje ekosystém ani hospodárske záujmy.

Vábec, známy aj ako vábnička, je poľovnícky nástroj, ktorý sa používa na vábenie zveri prostredníctvom imitácie určitých zvukových prejavov. Tieto zvuky môžu imitovať rôzne zvuky zveri, ako sú volania, rujové zvuky, alebo zvuky, ktoré signalizujú nebezpečenstvo či útek. Cieľom použitia vábeca je prilákať zver na určené miesto, čo umožňuje poľovníkovi lepšie sa priblížiť k zveri a vykonať presný výstrel.

Vábce sú vyrobené z rôznych materiálov, ako je drevo, plast alebo kov, a môžu mať rôzne tvary a veľkosti, aby produkovali požadované zvuky. Niektoré vábce sú určené na napodobovanie zvukov určitého druhu zveri, ako je srnec, jelen alebo diviak, zatiaľ čo iné môžu imitovať všeobecné zvuky, ktoré pritiahnu širokú škálu druhov.

Použitie vábca je veľmi špecifické a vyžaduje si skúsenosti a zručnosti. Poľovník musí vedieť, kedy a ako správne použiť vábec, aby nevytvoril neprirodzený zvuk, ktorý by zver mohla identifikovať ako nebezpečný, čím by ju vystrašil a prinútil ju utiecť. Naopak, správne použitý vábec môže v prípade zvierat, ako sú jelene počas ruje, alebo srnce počas obdobia párenia, byť veľmi účinným nástrojom na prilákanie zveri na dosah.

Vábenie zveri je poľovnícka technika, ktorá spočíva v privolávaní zveri prostredníctvom napodobňovania jej prirodzených zvukov alebo použitím rôznych atráp a návnad, ako je potrava. Vábenie môže byť vykonávané rôznymi spôsobmi, pričom najčastejšie sa využívajú vábce alebo vábničky, ktoré napodobňujú zvuky zveri, jej hlasu alebo dokonca zvuky jej koristi. Týmto spôsobom poľovník môže prilákať zver na požadované miesto, kde má lepšiu možnosť jej ulovenia.

Napodobňovanie zvukov zveri je efektívne najmä počas obdobia ruje, párenia alebo kŕmenia, kedy sú zvery citlivé na určité zvuky, ktoré indikujú prítomnosť iných jedincov toho istého druhu. Napríklad vábec môže imitovať volanie samca počas ruje, čo priláka samičky alebo iných samcov, ktorí sa snažia nájsť partnera. U niektorých druhov, ako sú jeleny alebo srnce, môže vábec imitovať aj zvuky hroziaceho nebezpečenstva, čo vyvolá prirodzenú reakciu zveri na útek alebo ochranu.

Ďalšou metódou vábenia je použitie atráp, ktoré imitujú prítomnosť koristi alebo iných zvierat. Tieto atrapy môžu byť vo forme modelov zvierat alebo zvukových zariadení, ktoré simulujú prítomnosť zvieraťa, ktoré zveri zvyčajne lovia. Takto prilákaná zver sa môže priblížiť k poľovníkovi, ktorý je pripravený na streľbu. Návnady, ako potrava, môžu byť použité na lákanie zveri do určitých oblastí alebo k monitorovacím zariadeniam.

Vábenie zveri vyžaduje veľkú znalosť správania zveri a schopnosť efektívne manipulovať s vábničkami alebo atrapami. Poľovník musí byť opatrný, aby zver nevydesil alebo nevyplašil, pretože príliš silný alebo neprirodzený zvuk môže mať opačný efekt a zver sa bude držať ďalej.

Vábnik je živočích, ktorý je zajatý a následne použitý na prilákanie zveri pri jej chytaní alebo odstrele. Tento živočích môže byť živý alebo mŕtvy a jeho úloha spočíva v tom, že svojím správaním alebo zvukmi napodobňuje prirodzené signály, ktoré môžu prilákať ďalšie zvieratá. Vábnik môže byť použitý pri rôznych typoch lovu, vrátane pascí alebo pri odstrele, kde je jeho úlohou zvádzať zver do určitej oblasti, kde môže byť efektívne lovená.

Vábnik môže byť rôzne druhy živočíchov, ktoré majú pre zver prirodzený význam, ako sú malé zvieratá, vtáky, alebo dokonca špecifické druhy, ktoré zver považuje za svoju korisť. Napríklad niektorí poľovníci používajú malé cicavce, ako sú hlodavce alebo vtáky, ktoré svojimi zvukmi alebo správaním vytvárajú dojem prítomnosti niečoho zaujímavého alebo jedlého pre zver.

Využívanie vábnikov je technikou, ktorá si vyžaduje veľkú zručnosť a dôkladné poznanie správania zveri, pretože poľovník musí vedieť, ako správne využiť vábnika, aby prilákal zver na správne miesto. Príliš hlasný alebo nevhodne použitý vábnik môže mať opačný účinok, keď zver začne pociťovať nebezpečenstvo alebo sa stiahne. Taktiež je dôležité, aby poľovník rešpektoval etické normy a legislatívu, keď využíva túto techniku, aby nedošlo k zneužívaniu zveri alebo narušeniu jej prirodzeného správania.

Veľká zver, alebo vysoká zver, je pojem používaný v poľovníctve na označenie všetkých druhov srstnatej a pernatej zveri, ktoré sa obvykle lovia pomocou guľových striel. Tento termín sa vzťahuje najmä na väčšie druhy zveri, ako sú jelene, diviaky, srnce, daniele, alebo tiež rôzne druhy veľkej pernatej zveri, ako napríklad divé kačice.

Zver, ktorá patrí do tejto kategórie, je obvykle robustná a jej lov si vyžaduje vyššie nároky na výstrel, presnosť a vhodnosť poľovníckych zbraní. Poľovanie na veľkú zver je preto technicky náročnejšie, pretože cieľ je väčší a výstrel musí byť presný, aby bol lov efektívny a humánny. Zároveň lov veľkej zveri zahŕňa špecifické predpisy a pravidlá, aby sa zachovala rovnováha v ekosystéme a aby sa zamedzilo nadmernému lovu, čo môže viesť k narušeniu populácie.

K lovu veľkej zveri sa používajú špeciálne poľovnícke metódy, ako je napríklad hľadanie stopy, nástrel, pozorovanie z hľadiska alebo organizovanie spoločných poľovačiek. Guľové strelivo je preferované kvôli svojej sile a presnosti, ktorá je potrebná pri odstrele týchto väčších zvierat.

V poľovníckych revíroch je veľmi dôležité zabezpečiť udržateľnosť lovu veľkej zveri, aby sa predišlo poškodeniu ich populácie. Preto sú stanovené prísne limity na počet a typy zveri, ktoré je možné loviť v konkrétnych obdobiach. Takéto opatrenia pomáhajú udržiavať zdravú a stabilnú zver, čo prispieva k ochrane biodiverzity a ekosystémov.

Vidliak je označenie pre jelene alebo srnce, ktoré majú parožie s charakteristickým vidlicovitým rozvetvením. Tento typ parohu sa vyznačuje tým, že jeho kmeň na vrchole vytvára dva výrazne oddelené, smerom nahor rastúce výbežky, ktoré pripomínajú vidlicu. Vidliak je špecifický tým, že tieto výbežky neobsahujú len jednotlivé, ale často aj viaceré bočné výrastky, ktoré môžu byť symetrické alebo asymetrické. Tento typ parohu je často u mladších jedincov, ale môže sa vyskytnúť aj u starších zvierat.

Vidlica je výraz, ktorý označuje rozdvojený vrchol jelenieho parohu, kde sa kmeň rozdelí do dvoch hlavných výbežkov. Takáto štruktúra je typická pre parohy, ktoré ešte neprešli úplným vývojom alebo sa u zvieraťa nezachovali klasické vyvinuté hlavné výrastky. Vidlica je považovaná za charakteristický rys u niektorých jeleníkov, najmä v raných štádiách ich života, kedy sa parožie ešte len formuje a nedosahuje plnú veľkosť. Tento druh parožia môže byť signálom o zdravotnom stave jedinca, ale aj o veku alebo genetických vlastnostiach.

Oba tieto termíny sú dôležité pri hodnotení trofejí, pretože odrážajú rôzne fázy vývoja parohu a môžu byť kľúčové pri určení hodnoty trofeje v poľovníckych súťažiach.

Vlčia jama je historický spôsob lovu zveri, ktorý bol v minulosti využívaný na chytanie zveri a to pomocou hlboko vykopaných jám, do ktorých sa zver nevedomky dostala. Tento spôsob lovu bol veľmi starý a využíval sa najmä v oblastiach, kde bola zver hojná a kde iné metódy lovu neboli dostatočne efektívne.

Jamy boli zvyčajne vykopané do zeme na miestach, kde sa predpokladal pohyb zveri. Ich okraje boli často zakryté vetvami alebo iným prírodným materiálom, aby sa vytvoril dojem pevnej pôdy. Keď zver, najčastejšie veľká alebo dravá, kráčala po týchto miestach, nepozorovane spadla do jamy, kde sa už nemohla dostať von, čo umožnilo lovcom ju zachytiť alebo uloviť.

Tento spôsob lovu bol pomerne nehumánny a nešetrný k zvieratám, preto postupne ustúpil do pozadia a nahradili ho efektívnejšie a modernejšie metódy. Vlčia jama sa spája najmä s lovom na vlky, ktoré boli v minulosti považované za nebezpečné pre hospodárske zvieratá a boli často prenasledované rôznymi spôsobmi, vrátane práve týchto jám. Dnes je tento spôsob lovu považovaný za zastaraný a neetický a je vo väčšine krajín zakázaný.

Vlčia vetva, alebo vlčník, je poľovnícky termín, ktorý označuje špecifický výrastok, ktorý sa môže objaviť na parohu jelene. Tento výrastok sa vyskytuje niekedy na kmeni jelenieho parohu, a to medzi strednou vetvou a korunou, ktorá tvorí hlavné výbežky parohu. Vlčia vetva sa vyznačuje tým, že je menšia a vyčnieva v smere od stredu parohu, niekedy pripomínajúca výhonok alebo výrastok, ktorý sa môže rozširovať do tvaru vetvy.

V praxi sa vlčia vetva považuje za jeden z typov bočných výrastkov na parohu, ktorý môže byť zaujímavým znakom v hodnotení trofeje. Mnohokrát ide o znak, ktorý zvyšuje komplexnosť a jedinečnosť parohu, čo môže ovplyvniť hodnotenie trofeje v rámci poľovníckych súťaží. Tento typ výrastku nie je u všetkých jeleňov bežný a jeho prítomnosť môže byť signálom o genetických alebo hormonálnych faktory, ktoré ovplyvnili vývoj parohu.

Význam vlčích vetiev a ich výskyt v prírode sa líši v závislosti od konkrétneho druhu zveri a jednotlivých jedincov. Tieto vetvy nie sú považované za hlavný rys pri hodnotení kvality parohu, ale môžu byť súčasťou zaujímavých a unikátnych trofejí, ktoré poľovníci s radosťou získavajú.

Vodenie mláďat je pojem, ktorý sa vzťahuje na rodičovskú starostlivosť o mláďatá zveri počas obdobia ich vývinu, až do momentu, keď sa mláďatá stávajú schopné osamostatniť sa. Tento proces zahŕňa nielen ochranu pred nebezpečenstvom, ale aj výučbu mláďat, ako sa orientovať v prostredí, hľadať potravu a vyhýbať sa predátorom. Rodičia, najmä matky, zohrávajú kľúčovú úlohu v ochrane mláďat a zabezpečení ich prežitia. V niektorých prípadoch, ako u srncov alebo diviakov, môže matka vodíť svoje mláďatá v stáde, kde sa učia základné zručnosti potrebné pre život v prírode. Tento proces vodenia trvá rôzne obdobia v závislosti od druhu zveri, pričom mláďatá postupne získavajú samostatnosť a schopnosť prežiť bez priamej pomoci dospelých.

Vodiaca samica je samica zveri, ktorá sa stará o mláďatá a vedie ich počas ich mladosti. Táto samica zohráva dôležitú úlohu nielen v ochrane mláďat pred predátormi, ale aj v ich vyučovaní základných zručností na prežitie. V prípade raticovej zveri, ako je jelen, daniel alebo srnec, vodiaca samica často vedie svoje mláďatá až do ich osamostatnenia, pričom zabezpečuje ich bezpečnosť a pomáha im naučiť sa dôležité správanie. Vodiace samice sú zvyčajne veľmi ochranné voči svojim mláďatám a sú veľmi opatrné pri pohybe v teréne, aby ochránili mladé pred nebezpečenstvom. Po osamostatnení mláďat sa samice zvyčajne začleňujú do skupiny alebo stáda, pričom mláďatá pokračujú v svojom vývoji, no už bez prítomnosti matky.

Vrešťadlo je poľovnícka vábnička, ktorá slúži na imitáciu nariekavého hlasu zveri, pričom je určená na prilákanie predátora, najmä dravcov. Tento nástroj napodobňuje zvuky, ktoré zver vydáva v stresových alebo ohrozených situáciách, čo má za cieľ vyvolať zvedavosť alebo agresivitu u predátorov, ako sú napríklad vlky, líšky alebo rysy. Používanie vrešťadla je špecifické pre poľovníctvo zamerané na lov dravcov, kde je potrebné prilákať predátora do blízkosti poľovníka alebo na stanovené miesto.

Vrešťadlo je zvyčajne malý, kompaktný nástroj, ktorý vydáva zvuk podobný zúfalému alebo bolesťou nariekajúcemu zvieraťu. Tento zvuk môže predátorov zlákať, pretože majú tendenciu reagovať na hlas zranenej alebo zmätene sa pohybujúcej zveri, čo je pre nich príležitosť na ľahkú korisť. Vrešťadlá sú bežne používané pri love dravcov, kde poľovníci na základe zvuku imitujúceho zranenú zver vyvolávajú reakciu predátorov, ktorí prichádzajú k vábničke, aby sa nakŕmili. Týmto spôsobom poľovníci zvyšujú svoje šance na úspech pri lovení predátorov, keďže dokážu manipulovať so zvukom vábničky tak, aby prilákali žiadanú korisť.

Vyhradený poľovný revír je špecifický poľovný revír, v ktorom ústredný orgán štátnej správy vyhradí právo poľovníctva z dôvodov všeobecného alebo verejného záujmu. Tento proces sa vykonáva za účelom ochrany prírody, regulácie populácie zveri alebo pre zabezpečenie iných ekologických a environmentálnych cieľov. V takomto revíri je poľovníctvo spravované a kontrolované nie jednotlivcami, ale štátnymi organizáciami alebo inými poverenými subjektmi, ktoré sú zodpovedné za riadenie lovu a zabezpečenie udržateľnosti poľovníckych aktivít v tomto území.

Cieľom vyhradeného poľovného revíru je často ochrana určitých druhov zveri, zníženie rizika poškodzovania poľnohospodárskych plodín alebo lesov, a zabezpečenie ekologickej rovnováhy v danom regióne. Poľovníci, ktorí sa chcú podieľať na love v tomto revíri, musia splniť prísne predpisy stanovené príslušnými orgánmi a často sú podrobení kontrole, aby sa zabezpečila ochrana prírody a zachovanie biodiverzity. Tieto revíry môžu mať rôzne oblasti a špecifiká podľa toho, aký druh zveri sa v nich nachádza alebo aké ekologické požiadavky sa v tejto lokalite uplatňujú.

Výrad je slávnostný ceremoniál, ktorý sa koná na výradisku po skončení poľovačky. Tento ceremoniál je súčasťou tradičných poľovníckych zvykov a slúži na oficiálne zhodnotenie a prezentovanie všetkej zveri, ktorá bola počas poľovačky ulovená. Výrad sa zvyčajne koná na určenom mieste, kde sa zhromaždí všetka ulovená zver, a poľovníci, hostia a ostatní účastníci poľovačky si môžu zobraziť úlovky. Tento ceremoniál býva sprevádzaný poľovníckymi signálmi, prípadne aj krátkym prejavom alebo prípitkom na počesť úspešného lovu.

Výradisko je miesto, kde sa všetky úlovky zhromažďujú a označujú, aby sa zver mohla riadne skontrolovať a zaznamenať. Výrad má význam aj ako symbol úspešného ukončenia poľovačky a uznanie poľovníckeho úsilia. Tento obrad môže byť rôzne formálne alebo neformálne, v závislosti od tradícií a zvyklostí konkrétneho poľovníckeho klubu alebo regiónu. Okrem toho výrad slúži aj na zabezpečenie, aby ulovená zver bola riadne skontrolovaná, identifikovaná a následne spracovaná podľa platných poľovníckych predpisov.

V širšom význame sa pojem výrad niekedy používa aj na označenie samotného súboru všetkých ulovených zvierat počas jednej poľovačky. Týmto spôsobom sa zaznamenávajú údaje o druhu, pohlaví, veku a kvalite trofejí ulovenej zveri, čo môže slúžiť na ďalšie zhodnotenie kvality poľovačky a jej ekologického vplyvu.

Vytĺkanie je proces, pri ktorom zver, najmä srnce a jeleňovité druhy, odstraňuje lyko z vyvinutého parožia otĺkaním alebo odieraním o dreviny. Tento proces sa deje počas obdobia, keď sa parožie ešte nachádza v štádiu vývoja, a zver ho používa na odstránenie mäkkého a vlhkého lyka, ktoré obklopuje čerstvo rastúce parožie. Vytĺkanie má pre zviera nielen praktický význam, ale aj behaviorálny, pretože ide o spôsob, ako si zviera upravuje svoje parožie a zároveň si vyznačuje teritórium.

Okrem toho vytĺkanie môže poškodzovať kôru a lyko stromov a kríkov, o ktoré sa zver otiera. Tento druh poškodzovania drevín je častým problémom v lesných oblastiach, kde sa veľké množstvo zveri pohybuje. Zvlášť v zime a na začiatku jari, keď je dostupnosť potravy obmedzená, môže zver opakovane poškodzovať stromy a dreviny, čo v dlhodobom horizonte môže viesť k ich oslabenému rastu alebo aj odumieraniu. Tento fenomén je častejší v oblastiach, kde je početnosť zveri vysoká a kde sú vhodné podmienky pre rozvoj parožia, ktoré je pre tvorbu a rast zveri kľúčové.

Počas vytĺkania dochádza k vybrusovaniu a tvarovaniu parožia, čo je súčasťou správania zveri, ktoré zahŕňa aj označovanie územia alebo vyjadrovanie dominancie. Zver nie len odiera lyko, ale niekedy aj poškodzuje dreviny v rámci boja o územie alebo pri súbojoch s inými samcami. Vytĺkanie môže spôsobiť aj stratu časti koruny stromov, ak zver dlhodobo poškodzuje rovnaké stromy. Týmto spôsobom má tento proces dvojitý význam – zver si upravuje parožie, ale zároveň sa aj podieľa na ovplyvňovaní miestneho ekosystému.

Zálomok má dva významy v poľovníckej terminológii. Prvým významom je vetvička, ktorá slúži na označenie nástrelu alebo smeru úniku zveri z miesta, kde bola postrelená. Táto vetvička sa používa ako orientačný bod pri sledovaní stopy zveri, a to najmä počas poľovačiek, keď je potrebné určiť, kde zver po zásahu pokračovala. Zálomok môže byť umiestnený na mieste nástrelu alebo na vetvičke, ktorá označuje dráhu úniku zveri, čím pomáha poľovníkom pri ďalšom sledovaní stopy a lokalizovaní postreleného zvieraťa.

Druhým významom zálomku je jeho používanie ako symbolickej vetvičky, ktorá ozdobuje klobúk poľovníka. Tento zvyk je spojený s poľovníckou tradíciou a úctou k ulovenej trofejovej zveri. Po úspešnej poľovačke, najmä po ulovení významnej trofeje, sa poľovníkovi často pripne vetvička na klobúk ako znak úspechu a cti. Zálomok týmto spôsobom vyjadruje nielen zručnosť poľovníka, ale aj rešpekt k zvieraťu, ktoré bolo ulovené. V niektorých prípadoch môže byť zálomok udelený aj poľovníkovi pri iných príležitostiach, ako je úspešné zúčastnenie sa na poľovačke alebo oslavy poľovníckych tradícií.

Zálomok teda symbolizuje spojenie medzi poľovníkom a jeho úspechmi v poľovníckej činnosti, ale aj medzi tradíciami a etickými normami poľovníctva, ktoré sa udržiavajú po celé generácie.

Zásah na duto označuje zásah zveri do oblasti hrude, kde sa nachádzajú prázdne priestory alebo časti tela, ktoré neobsahujú vitálne orgány. Tento typ zásahu je považovaný za menej účinný v porovnaní so zásahmi do oblasti srdca alebo pľúc, pretože nezasahuje priamo do dôležitých životných orgánov. Zásah na duto môže spôsobiť menšie poranenie a nie je okamžite smrteľný, čo môže spôsobiť, že zveri sa podarí uniknúť a získať čas na únik do bezpečia.

Zásah na duto sa môže vyskytnúť, ak poľovník vystrelí zveri na menej presné miesto, ako je hrudník. Aj keď tento zásah nemusí byť smrteľný hneď, môže spôsobiť značnú stratu krvi, čo spôsobí vyčerpanie zveri a uľahčí jej ďalšie sledovanie. Po postrelení zveri v oblasti hrude, kde sa nenachádzajú životne dôležité orgány, je dôležité dôkladne sledovať stopu, aby sa zver našla čo najrýchlejšie.

Zásah na duto neznamená, že zver bude okamžite vyhľadať úkryt, ale môže si naďalej zachovať schopnosť úniku. Preto je dôležité, aby poľovník sledoval a zaznamenával každý krok, keď sa snaží nájsť postrelenú zver, aby sa minimalizoval stres a utrpenie zvieraťa. Zásah na duto môže byť tiež indikátorom, že poľovník musí byť obzvlášť opatrný pri výbere miesta výstrelu a presnosti, aby sa zabránilo zbytočnému trápeniu zvieraťa.

Zásah na komoru označuje zásah do oblasti hrudníka, kde sú umiestnené vitálne orgány, najmä srdce a pľúca. Tento typ zásahu je považovaný za veľmi účinný a smrteľný, pretože poškodenie týchto orgánov spôsobí rýchle zlyhanie životných funkcií. Zásah na komoru je považovaný za "ideálny" zásah, pretože vedie k rýchlej a efektívnej eliminácii zveri, čím sa minimalizuje jej utrpenie a zároveň je poľovník schopný uloviť zver rýchlo a efektívne.

V prípade zásahu na komoru je dôležité, že zver zvyčajne uhynie veľmi rýchlo alebo je okamžite nepríčetná, čo znamená, že nebude schopná ujsť. Srdce a pľúca sú zodpovedné za dodávanie kyslíka do krvi a udržiavanie životných funkcií, a preto ich poškodenie spôsobí okamžitý šok a rýchlu stratu krvi. Po takomto zásahu je zver zvyčajne nájdená v krátkom čase, pretože po výstrele zvyčajne nezanecháva veľa stopy a je veľmi rýchlo usmrtená.

Pre poľovníka je zásah na komoru výzvou, pretože si vyžaduje veľkú presnosť a skúsenosť pri určovaní miesta výstrelu. Prezať takéto miesto zblízka je technicky náročné a vyžaduje si dobré pozorovanie a správne nastavenie zbrane. Po zásahu na komoru sa poľovník musí uistiť, že zviera bolo správne usmrtené, a potom pristúpiť k etickému a humánnemu spracovaniu úlovku. Zásah na komoru je považovaný za znak zručnosti a etického prístupu k poľovníctvu.

Zásah na koso označuje šikmý zásah, ktorý zasiahne telo zveri pod uhlom. Tento typ zásahu môže byť problematický, pretože nezabezpečuje priamu a efektívnu cestu k vitálnym orgánom, ako sú srdce a pľúca. Zásah na koso môže spôsobiť, že poľovník nedosiahne kritickú časť hrudníka, čo znamená, že zver môže prežiť dlhšie a podstúpiť bolestivý útek.

Pri šikmom zásahu môže zver zažiť výraznú stratu krvi, ak je poškodená cieľová oblasť, napríklad cievy alebo svaly, no nie vždy to vedie k okamžitej smrti. Zver môže uniknúť na väčšiu vzdialenosť, čo robí jej nájdenie a lov komplikovanejšie. Tento druh zásahu nie je ideálny, pretože môže vyžadovať dlhší čas na nájdenie postreleného zvieraťa, čo môže spôsobiť zvýšený stres pre zviera.

Pre poľovníka je zásah na koso výzvou, pretože tento spôsob streľby si vyžaduje presnosť a rýchlu reakciu. Takýto zásah môže mať rôzne následky v závislosti od toho, kam konkrétne zver zasiahne. Zásah na koso do menej dôležitých orgánov môže spôsobiť, že zver prežije dlhšie, ale aj v takých prípadoch sa môže nakoniec podariť nájsť zviera. Dôležité je, že po zásahu na koso poľovník musí okamžite sledovať stopy a byť pripravený na dôkladné pátranie, aby čo najrýchlejšie usmrtil postrelenú zver.

Zásah na mäkko označuje zásah do brušnej dutiny zveri, ktorý zasiahne mäkké tkanivá, ako sú žalúdok, črevá alebo pečeň. Tento typ zásahu je veľmi nebezpečný pre zver, pretože môže spôsobiť vážne zranenia, ktoré vedú k pomalej a bolestivej smrti. Keď je zver zasiahnuť do brušnej dutiny, obvykle dôjde k vyliatiu vnútorných orgánov, čo spôsobuje veľkú stratu krvi a v prípade poškodenia tráviaceho traktu aj infekcie. Zver môže zažiť silné krvácanie a výraznú bolesť, čo spôsobuje značný stres a trápenie pred jej usmrtením.

Zásah na mäkko je považovaný za veľmi neetický a nevhodný pre poľovníctvo, pretože zver je vystavená dlhodobému trápeniu a utrpeniu, kým uhynie. Vzhľadom na to, že ide o veľmi citlivé oblasti, ako žalúdok alebo črevá, zver môže prežiť dlhšie, najmä ak nie sú prítomné ďalšie kritické zranenia. Po zásahu na mäkko je nutné rýchlo a dôkladne sledovať stopy, aby sa minimalizoval čas medzi streľbou a usmrtením zveri.

Tento typ zásahu si vyžaduje okamžitý zásah poľovníka, ktorý musí dbať na čo najrýchlejšie nájdenie postreleného zvieraťa, aby sa mu dostalo čo najrýchlejšieho ukončenia utrpenia. Ak je zver zásahnutá do brušnej dutiny, môže to byť ťažké, pretože krvavé stopy môžu byť menej výrazné a zver môže uniknúť na väčšiu vzdialenosť. Zásah na mäkko je preto jedným z najmenej žiaducich typov zásahov v poľovníctve, ktoré by sa malo vyhýbať, ak je to možné.

Zásah na ostro označuje streľbu, ktorá zasiahne zveri priamo do prednej časti hrudníka, zvyčajne smerom na srdce alebo pľúca. Tento typ zásahu je považovaný za ideálny a veľmi efektívny, pretože zasahuje vitálne orgány, ktoré sú kľúčové pre okamžitú smrť zveri. Zásah na ostro zabezpečuje, že zver rýchlo stráca vedomie a okamžite umiera, čím sa minimalizuje jej utrpenie.

Pri streľbe na ostro sa poľovník snaží zasiahnuť miesto, kde sú srdce a pľúca, teda tzv. komora, ktorá je najkritickejšou oblasťou pre rýchlu a účinnú elimináciu. Tento spôsob streľby je veľmi presný a vyžaduje si skúsenosti a dobrú techniku zo strany poľovníka, pretože je potrebné trafiť zver v oblasti, kde sa nachádzajú tieto orgány.

Zásah na ostro prináša vysokú pravdepodobnosť okamžitej smrti, čím sa zver zbaví bolesti a utrpenia. To je dôležité z etického hľadiska, pretože poľovníci sa snažia zabezpečiť, aby zviera, ktoré je ulovené, utrpelo čo najmenej. Tento druh zásahu je veľmi cenený, pretože je účinný, rýchly a zabezpečuje minimálne poškodenie zveri, čo je dôležité aj z pohľadu trofeje.

Pre poľovníka je zásah na ostro považovaný za ideálny a požiadavka presnosti je nevyhnutná, pretože zasahovanie do vitálnych orgánov je kľúčové. Tento typ streľby zaručuje, že zver nebude trpieť dlhší čas po zásahu, a to je základným cieľom správneho a etického poľovníctva.

Výraz "zostať v ohni" označuje situáciu, keď zver po zásahu okamžite padne a uhynie na mieste, bez toho, aby sa pokúsila utiecť alebo sa pohybovať. Tento termín sa používa v poľovníctve na označenie veľmi presného a účinného zásahu, ktorý zasiahne vitálne orgány zveri, ako je srdce alebo pľúca, čím spôsobí okamžitú stratu vedomia a smrť. Zver "zostane v ohni", čo znamená, že sa zastaví a uhynie okamžite bez ďalšieho pohybu, čím poľovník jasne vie, že lov bol úspešný.

Tento jav je ideálnym výsledkom, ktorý poľovníci hľadajú, pretože zabezpečuje, že zver nezažije žiadne zbytočné utrpenie alebo bolesť pred jej usmrtením. "Zostať v ohni" naznačuje, že zásah bol presný a účinný, čo je v súlade s etickými zásadami poľovníctva, ktoré kladú dôraz na rýchle a humánne usmrtenie zveri.

Takýto výsledok je najlepším ukazovateľom kvalitnej streľby a dobrých poľovníckych schopností, pretože poľovník dokáže zasiahnuť správne miesto v správnom čase. Tento fenomén je často spomínaný ako ideál v poľovníctve, keď je cieľom minimalizovať utrpenie zveri a zabezpečiť rýchlu smrť. "Zostať v ohni" je teda prejavom profesionality a presnosti poľovníka.